Digitálne vs. knižné deti

Digitálne vs. knižné deti
16. decembra 2018 Mário Veverka

DSC_0148Pre deti je dnes čítanie náročnejšie, než tomu bolo kedysi. To je len jeden zo záverov, ktoré pred učiteľmi, knihovníkmi a rodičmi vyjadrila, počas svojho seminára Digitálne versus knižné dieťa, Ľudmila Hrdináková (na fotografii).Vedecká pracovníčka Univerzity Komenského, ktorá sa, o.i., venuje psychológii čítania a metodike práce s detskými čitateľmi, tak počas nej hovorila o tom, čo sa deje pri čítaní knihy a čo pri sledovaní rozprávky na obrazovke, prečo detské knihy motivujú mozog myslieť a televízia nie a poodhalila im aj to, ako by mal vyzerať správny hrdina malého čitateľa.

O tom, či je čítanie deťom rodičmi správne, netreba hádam diskutovať. Dôvodov za je totiž plný internet. Otáznik skôr vyvoláva niečo iné – ako im čítať a ako dlho?  
– Toľko, koľko vydržia. A závisí to aj od psychického hladu detí. Tie, keď si na príbeh zvyknú, tak ním veľmi rady žijú a chcú čítať viac. Keďže však rodičia milujú čísla – napríklad pre predškolský vek sa odporúča, aby sa čítalo aspoň 20 minút dvakrát denne, i keď nie súvisle. Denný príbeh by mal byť pritom na to, aby sa dieťa prudko smialo, prudko bálo. Oba tieto dva stavy už ale nie sú vhodné pre večerné čítanie. To by sa malo diať nedramatickým, kolísavým, upokojujúcim hlasom, aby mu oťažievali viečka… Navyše, podľa psychológov by mal byť rozprávaný príbeh to posledné, čo dieťa v ten deň zažije. Navodí mu pokoj a ubezpečí ho, že s ním rodič bude aj vtedy, keď zaspí.

DSC_0134
Keď sme už pri tom spánku. Vraj kniha je k nemu lepšou cestou než extrakt z medovky či teplé kakao…
– Na univerzite v Sussexe testovali ľudí pri počúvaní hudby, hraní videohier, pozeraní filmu, pití čaju, prechádzke i čítaní. A práve literatúra fungovala ako najsilnejší antistres a upokojovač. Šesť minút čítania im totiž hladinu stresu znížilo o 68?%.
Dobrý recept na zaspanie. Ale vráťme sa späť do izby a k situácii, keď sa dieťa začne pri čítaní ošívať, behať po izbe či prerušovať ho otázkami. Má rodič knihu zavrieť?
– Nie, mal by sa pokúšať čítať ďalej. Nepozornosť detí môže mať rôzne dôvody, napr. niektorým pomáha pohyb v rozumovej činnosti alebo pri sústredení. Extroverti zas potrebujú stále komunikovať. Tu preto pomôže, keď malého človiečika zapojíme do deja – t.z  necháme ho chvíľku v napätí, nech háda ako príbeh dopadne, prípadne, nech sa ho pokúsi dopovedať.  A týmto divadielkom ho zatiahneme späť do deja. Introvertíci však chcú byť so svojou dušou a hlávkou, nepotrebujú sa o tom rozprávať. Len počúvajú a milujú, keď sa im celý príbeh v hlávke vizualizuje.
A čo dramatizácia? Treba pri postavách meniť hlas, intonáciu a podobne?
– Samozrejme, tu sú názory aj proti – že tým nepomáhame predstavivosti, lebo to musí urobiť detská hlávka. Nuž ale, keď tá je pod vplyvom veľkofilmov, kde to kričí, gestikuluje, tak si myslím, že to nie je zlé. Môj postoj je taký, že na určitú situáciu, pre určitého čitateľa a v určitom príbehu treba uplatniť takú stratégiu, ktorá sa tam hodí.
Znamená to, že univerzálny recept, ako deťom čítať, vlastne neexistuje?
– Nie, každý rodič musí odhadnúť, čo je pre jeho syna/dcéru vhodné.
V jednom rozhovore ste spomínali, že dieťa potrebuje príbeh ako soľ. Prečo je pre neho tak dôležitý?
– Lebo sa ním formujú naratívne schopnosti, ktoré sú vo vzdelávaní človeka nenahraditeľné. Buduje sa ním schopnosť hľadať a vidieť súvislosti, myslieť v celkoch s ohľadom na detaily. Je v ňom príčina a následok. Keď totiž deti čítajú, a detektívky sú v tom pre nich úplne najlepšie, ich mozog počas toho predvída, vytvára si hypotézy, predpokladá ako príbeh dopadne. Toto všetko nám žiadna faktografická literatúra neposkytne.
Navyše, každý človek číta kvôli dvom základným veciam. Buď s niekým potrebuje zdieľať svoj problém – znova ho prežiť, zvyknúť si naň a vyriešiť si ho vnútorne, alebo uniknúť z nejakej problémovej situácie. A aby sa neutopil v depresii, potrebuje prejsť za realitu a zažiť trochu radosti, dobrodružstva… To, čo nemôže urobiť vo svojom živote.
DSC_0141A čo hovoríte na argument: čítam správy/statusy na facebooku, som tiež čitateľ.
– (Úsmev) Aj my sme si kedysi cez vyučovanie posielali lístočky. Znamená to však, že ten, kto si môj lístok prečítal, bol čitateľ? Internet poskytuje veľa textov, ktoré budujú čitateľské schopnosti, no aký je tam jazyk? Aké texty, príbehy? Deti sa na ňom naučia komunikovať vyskratkovane, nie písmom, ale synkretickými symbolmi, emotikonmi. Pokiaľ by to bolo len o získavaní poznatkov, tak „čert to ber“. No tak ako nám povinná školská dochádzka a masovizácia knihy úplne zmenila štruktúru mozgu a zvýšila empatiu, tak nám to nové médiá, zdá sa, berú späť. A keďže sú strašne rýchle, vedú k plytkému prežívaniu i rozmýšľaniu.
Najväčší rozdiel medzi digitálnym a knižným dieťaťom tkvie teda v tom,…
– …že to druhé si musí všetko predstavovať. T.z. má oveľa väčšiu obrazotvornosť a vo svojom vnútornom svete tak dokáže konštruovať.
Počas seminára ste tiež vysvetlili, prečo Máša a medveď nie je pre deti práve najvhodnejšia filmová rozprávka. Čo však tie, v ktorých už zlé spávanie len tak neprejde, a ktoré, navyše, nesú v sebe posolstvo. Sú vhodné na dotvorenie si obrazu o jednotlivých postavách?
– Istá psychologička, ktorá sa po materskej dovolenke zamerala na mediálny svet detí,  povedala, že keby bolo na nej, tak by do 18-tich rokov, ako alkohol a cigarety, obrazovkové médiá zatrhla. Ale späť k otázke. Veľmi triezvy postoj, napr. ponúknuť dieťaťu jeden diel filmovej rozprávky na podporu jeho vzťahu a predstavivosti, by bol v poriadku. Avšak – ostane to pri jednom? Skúsenosť mojich kamarátok je taká, že ich deti boli veľkí čitatelia. No len dovtedy, kým nespoznali audiovíziu.
A čo sa tých najmenších týka – ak sledujú televíziu, nerozvíja sa u nich v potrebnej miere reč, pretože sú zapojené hlavne tie časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za spracovanie vizuálnych informácií. Pri počúvaní čítaného textu sa ale mozog zaoberá spracovaním slov. A práve vynikajúca sluchová pozornosť je pre dieťa v škole veľmi dôležitá.
Kampaň z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom.     

Článok  bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 45 (4. december 2018)