Hroby z Veľkej vojny – posledná verejná poprava v Starej Ľubovni

Hroby z Veľkej vojny – posledná verejná poprava v Starej Ľubovni
12. júla 2020 Redakcia ĽN

Koncom júla v roku 1914 sa rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. prihovoril svojim poddaným formou manifestu  „Mojim národom“. Verejnosť sa tak dozvedá o začiatku vojny, ktorá znenazdajky vstúpila do ich životov po dlhom období mieru a relatívneho blahobytu. Väčšina obyvateľov monarchie prijala túto skutočnosť s nadšením. Adepti na budúcich hrdinov sa s pokrikom „Nech žije vojna!“  hrnuli do cisársko-kráľovskej armády. Veď skoré a jednoznačné víťazstvo im prinesie bohatú korisť a skvelú budúcnosť. Na bojisku dostanú príležitosť vyniknúť, preukázať chrabrosť a svoje meno ovenčia nezabudnuteľnými hrdinskými činmi. Na umieranie v eufórii takmer nikto nemyslel – veď smrť určite striehne iba na nepriateľa…

Nadšenie vystriedala krutá realita
Podobne tomu bolo aj v Starej Ľubovni. Davová psychóza zvykne so sebou strhnúť aj takých, ktorí predtým iba s úškrnom sledovali počínanie jednoduchého davu, zdieľajúceho akékoľvek nadšenie. Každému bolo jasné, že Srbsko nemá najmenšiu šancu odolávať oveľa väčšej rakúsko-uhorskej monarchii, ktorej vyštafírovaná armáda prebehne touto balkánskou krajinou takmer bez jediného výstrelu. Rozprávalo sa síce o spojencoch, ale nikto neveril, že sa kvôli takej banálnej lokálnej zápletke pohnú mohutné armády svetových veľmocí.
Vraví sa, že keď si robíme veľké plány do budúcnosti, tak Boh alebo Norny sa smejú. Pomyselné nožnice prestrihujúce krehké nite života už boli nabrúsené a osudy mnohých mužov smerovali k svojmu koncu. Srbi zocelení dvomi predchádzajúcimi „balkánskymi vojnami“ proti Turkom, dokázali zastaviť postup cisársko-kráľovskej armády, ba dokonca prešli do protiofenzívy. Teoretické vedomosti rakúsko-uhorských oficierov narazili na praktické skúsenosti a bojovú povahu Srbov. Navyše zo severu a východu do rakúskej provincie Halíč – v súčasnosti Malopoľsko a západná Ukrajina (Galícia) vtrhli rýchle a neľútostné oddiely kozákov tvoriace prvú líniu cárskej armády. Obranné pozície nadšených, ale neskúsených „Rakúšanov“ rýchlo povolili a nebyť pomoci zo strany Pruska, isto by ich kozáci zahnali až do Viedne. Nemôžeme sa tomu ani veľmi diviť, pretože Rakušáci bojovali proti niekoľkonásobnej presile ruského vojska. Pôvodné plány predpokladali obrannú formu boja do siedmich týždňov od začiatku vojny. Dovtedy mali Prusi rýchlym manévrom obsadiť Francúzsko a presunúť svoje vojská na pomoc brániacej sa rakúsko-uhorskej armáde. Plán sa kvôli belgickému odboju, ktorý zdržal dobre vycvičených a organizovaných Prušiakov, zrútil, a preto sa začalo narýchlo improvizovať. Pre monarchiu vedenú cisárom Františkom Jozefom I. to znamenalo obrovské obete na životoch, ale aj dočasné straty územia.

Strach z Rusov
Od vypuknutia vojny prešli tri mesiace a karta sa obrátila. Namiesto správ o víťazstvách prichádzali do Starej Ľubovne hrozivé zvesti o drvivých porážkach na všetkých frontoch. Skorý návrat hrdinov vymenili listy z ministerstva vojenstva, ktoré upovedomovali pozostalým o hrdinskej smrti ich blízkych.
Okolo monarchie sa začali sťahovať nebezpečné mračná a keď sa v polovici novembra Rusi dostali na územie dnešného Slovenska, začali aj v Starej Ľubovni počuť vzdialené zvuky neutíchajúcej kanonády. Strach z príchodu Rusov bol obrovský, veď tí najstarší obyvatelia si ešte pamätali, keď v roku 1848 táto armáda obsadila Starú Ľubovňu. Vtedy boli Rusi spojencami rakúskeho cisára a pomáhali mu potlačiť povstanie spurných Uhrov. O tom ako uprostred omše vošiel ruský dôstojník na koni do tunajšieho kostola, lasom zviazal miestneho kňaza a vláčil ho po námestí, sa vtedy rozprávalo pri každej možnej príležitosti.Š

Škola špitálom
Začiatkom septembra 1914 začali cez Starú Ľubovňu sporadicky prechádzať vojenské zásobovacie kolóny smerom na východ. Ako sa blížil front, tak ich hustota rástla. V novembri už nebolo dňa, aby sa mestom nepresúvali vojenské jednotky cisársko-kráľovskej armády. Čerstvé posily tiahli na východ, ale odtiaľ prichádzali sanitné vozy naložené ranenými vojakmi rozmanitých národností, dokonca aj Rusov. Mestský špitál bol preplnený, preto bola na poľnú nemocnicu narýchlo prerobená aj tunajšia rímskokatolícka ľudová škola. A práve v tom období sa Staroľubovňania stretli s vojnovou realitou a mesto navštívila smrť.
V knihe Objavené v ľubovnianskom archíve spomíname aj vojnové hroby na tunajšom starom cintoríne. Vychádzali sme z dokumentu, ktorý 3. novembra 1950 vypracovala tunajšia stanica Sboru národnej bezpečnosti (SNB). Ide o nákres cintorína s vyznačenými hrobmi, ktoré v tom období boli ešte v teréne rozpoznateľné. Dnes už po nich nie je ani pamiatka, preto je tento kúsok papiera pre nás tak dôležitý. K obdobiu prvej svetovej vojny bolo priradených 10 hrobov, z ktorých sa jeden nachádza za plotom cintorína – dnes vieme aj prečo. Keď sme v roku 2017 vyššie spomínanú knihu vydávali, nemali sme ešte presné informácie o ľuďoch, ktorí našli svoj večný odpočinok v tunajšej zemi. Nepoľavili sme v pátraní, a preto vám konečne môžeme predstaviť mužov, ktorým návrat domov nebol súdený. Tak ako drvivá väčšina nami prezentovaných informácií, ani táto ešte nebola nikdy zverejnená – teda ide o vyplnenie prázdnych miest z našej lokálnej histórie.

Kto odpočíva v hroboch?
Prvým zomrelým a pochovaným človekom v Starej Ľubovni, ktorého smrť má na svedomí prvá svetová vojna, je Franciscus Schalk – vozotaj z III. zásobovacieho bataliónu (Hadtápzaszlóail). Pochádzal z mestečka Wörth v Štajersku. Išlo už o staršieho muža vo veku 75 rokov, ktorý zomrel 26. septembra 1914 v spánku, keď sa jeho batalión zastavil na noc v Starej Ľubovni. V druhom hrobe leží 43-ročný Franciscus Dlugos, zomrelý 31. októbra 1914. V tomto prípade nešlo o vojaka. Bol to tulák, ktorého telo našli na vrchu Vabec. Zubatá si prišla na svoje v čase, keď do Starej Ľubovne začali privážať chorých a ranených vojakov z frontovej línie. Mladý muž Johannes Marx, príslušník vojenskej finančnej služby, tu skonal 2. novembra 1914 iba vo veku 24 rokov. Vieme, že pochádzal z mesta Zsombolya (Jimbolia) v Rumunsku. Jeho krajan Auron Tuhucz zomrel 9. novembra 1914 vo veku 26 rokov a pred vojnou býval v Abrudbanty (Abrud). Bez udania veku a bydliska skonal 21. novembra 1914 na tunajšej policajnej stanici vozotaj Michael Zajecz. Vieme, že dostal počas presunu kolóny mŕtvicu. Taktiež vo veku 26 rokov zomrel v tunajšej nemocnici 28. novembra 1914 Mathias Hysiuk. Pochádzal z dediny Jankierci v Ternopoľskom okrese ležiacom v Galícii a slúžil v 32. batalióne poľného delostrelectva (Feldkanonir Nr.32). O deň neskôr, teda 29. novembra 1914 skonal 24-ročný Nicolaus Pokydan pochádzajúci z obce Sčianka Bucsasz ležiacej taktiež v Galícii. On slúžil v 11. ženistickom batalióne (Sappeur Btlón Nr.11). Nevieme, koľko mal rokov Stephanus Csank slúžiaci ako vozotaj a pochádzajúci z Lajtapordany (Leithaprodersdorf) v Rakúsku. Zomrel taktiež v tunajšom špitáli na vnútorný zápal 16. decembra 1914. O tom, že v poľnej nemocnici boli ošetrovaní aj ranení nepriateľskí vojaci, svedčí tu zomrelý vojak ruskej cárskej armády Constantinus Mosczanek, ktorého domovom bola Boľšava Lepaticka, ležiaca niekde na pobreží Čierneho mora. Zomrel 17. decembra 1914 na následky bodnej rany od kópie či bajonetu na hrudníku. S jeho smrťou je spojená aj kuriozita. Pri poslednom pomazaní, ktoré mu udelil tunajší farár Ján Czumitta, konvertoval za účasti svedkov (krstných rodičov) Júliusa Hufnagela – riaditeľa tunajšej školy a Márie Babejovej z pravoslávneho na rímskokatolícke náboženstvo. Možno si myslel, že mu to zachráni život. Veď v čase, kedy si po neho, tak ďaleko od domova, prišla smrť, mal iba 29 rokov.

Po jeho hrobe prechádzajú ľudia
Desiaty hrob, priradený príslušníkmi SNB tiež do obdobia prvej svetovej vojny, leží za plotom cintorína. V súčasnosti nad ním vedie chodník zo sídliska do centra mesta. Svoje miesto v ňom našla po neľahkej smrtí posledná obeť verejnej popravy v Starej Ľubovni Anton Krenický pochádzajúci z dedinky Milik. Tá leží v Poľsku neďaleko od našej Legnavy. Priebeh jeho popravy nám podrobne popísal vo svojich pamätiach Otto Cserneczký, ktorý túto udalosť sledoval na vlastné oči ako 17-ročný mladík. Pravda, doteraz sme nepoznali celé meno Antona Krenického, nevedeli sme presne odkiaľ pochádzal, aký bol starý, k akej národnosti patril a kto presne popravu vykonal. To, že sa narodil a žil v dedinke Milik, sme už prezradili. V čase, keď ho obesili na vŕbu pri garbiarni Júliusa Dlugolinského (dnes budova, kde sídli telefónny operátor, pod gymnáziom Terézie Vansovej), mal už 56 rokov. Išlo o Rusína alebo ak chcete Lemka – tak túto národnosť označovali a označujú v Poľsku. Nevieme, akým spôsobom na neho padlo podozrenie, že vyzradil Rusom pozície rakúsko-uhorskej armády, dôsledkom čoho prišlo o život 13 vojakov cisársko-kráľovského vojska. Isté je, že bol do Starej Ľubovne privedený 7. decembra 1914 ráno okolo deviatej hodiny. Jeho sprievod tvorili vojaci 3. regimentu Hulánov (Landwehrhulanen regiment Nr.3) patriacich k 2. divízii v Rzeszowe. Po zasadnutí poľného vojenského súdu, ktorému predsedal generál Berndt, ho ten istý vojenský oddiel krátko popoludní odviedol k spomínanej vŕbe a vykonal rozsudok. Na druhý deň, teda 8. decembra bolo jeho telo na naliehanie miestneho farára Jána Czumittu zvesené a „zahrabané“ z vonkajšej strany k plotu starého cintorína. Slovo „zahrabané“ sme dali do úvodzoviek úmyselne, pretože za normálnych okolností by sme uviedli, že telo bolo pochované. Má to svoj význam, lebo zahrabať a pochovať nie je to isté.
Možno ste niekedy počuli od predkov, že ešte donedávna boli samovrahovia uložení bez pohrebných obradov do neposvätenej pôdy, teda mimo oficiálneho cintorína. To isté platilo aj pre odsúdencov na smrť, takže kosti Antona Krenického dodnes nenašli svoj pokoj. Aj 106 rokov po poprave ležia na nedôstojnom mieste a navyše priamo po jeho hrobe denne prejde množstvo ľudí. Vďaka pátraniu po Antonovi Krenickom sme sa dostali k dobovým materiálom Landwehrhulanen regimentu Nr.3, ktoré nám popisujú doteraz neznáme udalosti v Starej Ľubovni a okolí z konca roku 1914, keď sa tu nebezpečne blížila frontová línia. Ale o tom možno niekedy nabudúce.

Zaslúžia si našu spomienku
Je smutné, že v dnešnej dobe sme si možno pod vplyvom bývalého režimu osvojili pripomínať iba obete z čias druhej svetovej vojny. Niekoľkokrát do roka sa poniektorí skláňajú pred symbolickým kamenným obeliskom a pritom na starom cintoríne ležia v tichom zabudnutí obete obidvoch strašných vojnových konfliktov minulého storočia. Nezabúdajme, že v období prvej svetovej vojny, nazývanej aj Veľká vojna, zomrelo na rôznych svetových bojiskách až 31 mladých mužov zo Starej Ľubovne. Druhá svetová vojna si vyžiadala iba 6 obetí z tunajších občanov, čo nechceme, samozrejme, bagatelizovať, ale podobná situácie je takmer vo všetkých mestách a obciach na Slovensku.
Preto, ak si nájdete čas, môžete zapáliť sviečku mladým mužom, ktorých návratu sa ich blízki nedočkali a možno sa ani nikdy nedozvedeli, kde je miesto ich posledného odpočinku. Veď koľkí z nás stratili vo Veľkej vojne niektorého zo svojich predkov a ani len netušíme, kde sa nachádza jeho hrob. Ale veríme, tak ako verila moja stará mama, že na miesto, kde je pochovaný jej brat, aspoň raz do roka dobrá duša položí s úctou čo i len kvietok.

obr. č. 2 Landwehrhulanen regiment

Jazdecká hliadka 20. Hulanského regimentu počas prvej svetovej vojny.

obr. č.3 Príslušník Ulanskeho regimentu

Príslušník cisársko-kráľovského Hulanskeho regimentu z roku 1901.

obr. č. 1 kasarnie_3go_pulku

Kasárne 3. Hulanského regimentu v Rzeszowe, ktorý vykonal poslednú verejnú popravu v Starej Ľubovni.

Foto: archív Z. Tybure, archív Drakegoodman, Národný archív v Krakove.
Pavol Mišenko

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 25 (30. jún 2020) 


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /nfsmnt/hosting1_1/a/c/aca2cee3-477f-4c2b-8b71-c859b1129322/lms.sk/web/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405