Morová epidémia na severnom Spiši 1710-1711

Morová epidémia na severnom Spiši 1710-1711
3. júla 2020 Redakcia ĽN

Po skončení stavovských povstaní v rokoch 1710 – 1711 zúril na Spiši v dôsledku neúrody a hladu mor, ktorý podstatne zdecimoval mnohé spišské obce. O tom, koľko ľudí tomuto moru v obciach a mestách na území nášho okresu podľahlo, sa dá predstaviť vychádzajúc z údajov dokumentu, ktorý je uložený v Spišskom archíve Levoča – archívnom fonde Spišská župa (č. 1/1711  pod názvom „Tabella Ostendens Numerum Personarum utriusq´ Status et Sexus Qva tempore Pestilentiae grassantis in Pagis Infraspecificatis occubureunt „). Podľa listiny, ktorú podľa voľného laického prekladu do dnešnej slovenčiny možno nazvať ako „Tabuľkový prehľad počtu osôb oboch spoločenských stavov  a pohlaví, ktorí v uvedenom čase podľahli zákernej morovej nákaze v dole uvedených obciach“.

listina

Podľa spoločenského statusu
V tomto prehľade sú uvedené počty zosnulých osôb vo vybraných desiatich obciach. Ide o obce Toporec (Toporcz), Lomnička – Malá Lomnica (Kis Lomnicz), Kolačkov (Kolaczko), Jurské (Jursko) Stotince (Hundermark), Bušovce (Bussocz), Slovenská Ves (Totfallu), Výborná (Viborna), Vojňany (Krijgh) a Podhorany (Maldur). (V zátvorkách sú názvy obcí, tak ako sú zaznamenané na tejto listine v latinskom jazyku). Pravdepodobne u týchto obcí išlo buď o ohnisko nákazy, alebo v danom období o nižšiu administratívnu jednotku okresu Kežmarok v Spišskej župe. Prehľad o zomrelých v jednotlivých obciach bol diferencovaný podľa spoločenského stavu, veku a pohlavia a bol rozdelený do rubrík: duchovní, nobilita (šľachta), spoločník (spoločníčka) šľachtica, synovia a dcéry šľachticov, roľníci (sedliaci), manželky roľníkov, synovia a dcéry roľníkov, podželiari, manželky želiarov, synovia a dcéry podželiarov, sluhovia a slúžky a celkový sumár za obec. V sledovanom období v týchto obciach zomrelo spolu 1262 osôb, z toho v kategórii sluhovia a slúžky 158, nemajetní roľníci – podželiari 44, manželky podželiarov 70, deti podželiarov 120. Majetnejších roľníkov – (rustici) zomrelo 172, ich manželiek 168 a zároveň ich 488 synov a dcér. V týchto obciach na uvedenú nákazu nezomrel ani jeden duchovný. Z nobility si morová epidémia vyžiadala obete iba v obci Slovenská Ves, kde zomreli štyria šľachtici, štyri partnerky šľachticov a zároveň 16 detí urodzenejšieho pôvodu.

Úmrtia z okresu Stará Ľubovňa
V obciach, ktoré teraz patria do okresu Stará Ľubovňa, na mor zomrelo v Kolačkove 111 ľudí a v Lomničke 227. K obetiam v Kolačkove patrilo 18 gazdov, 14 manželiek gazdov a 52 detí . Z radov podželiarov si mor vyžiadal jednu obeť, jednu manželku podželiara a ešte 14 detí bezmajetných roľníkov. U schudobnenej šľachty žijúcej v tom čase v Kolačkove nebola žiadna obeť, ale na nákazu zomrelo 11 osôb z kategórie sluhovia a slúžky, ktorí žili na ich hospodárstvach alebo na dvoroch majetnejších roľníkov.
V Lomničke z 227 obetí bolo 23 vlastníkov roľníckych hospodárstiev, 28 manželiek gazdov a 111 roľníckych detí. Okrem týchto obetí si epidémia vyžiadala ešte 7 podželiarov, 9 podželiarskych žien a ich 10 detí. Okrem uvedených roľníkov a ich potomkov zomrelo v Lomničke ešte 39 osôb zaradených do kategórie sluhovia a slúžky.

Veľa detských obetí
Tieto čísla nám možno veľa nehovoria, ale keď si zoberieme na vedomie fakt, že často išlo o celú polovicu obyvateľstva obce alebo aj viac, sú to závratné údaje. Len tak pre názornosť chcem poukázať na iné údaje dostupné na webových stránkach Maďarského národného archívu, podľa ktorých pri súpise daňovníkov v roku 1715 bolo v Kolačkove evidovaných 8 dane povinných roľníkov a v Lomničke bolo 30 takýchto roľníckych hospodárstiev. Poznamenávam, že v tom čase v obciach žijúca drobná šľachta, aj keď chudobná, ale privilegovaná, nepodliehala daňovému súpisu.
Obce Kolačkov a Lomnička patrili v tom čase do Uhorska. Vzhľadom na ich odľahlosť od svojich administratívnych centier Levoča a Kežmarok určite udržiavali čulý hospodársky, obchodný i spoločenský styk s priľahlými mestami Starou Ľubovňou, Podolíncom a Hniezdnym ako aj ostatnými obcami v „Spišskom zálohu“, čo určite malo vplyv na šírenie nákazy aj v týchto mestách a obciach. Počty obetí tejto epidémie v mestách a obciach nášho okresu, či už v spišskej časti alebo šarišskej, nie sú známe, ale jej dopad bol určite tvrdý aj na tieto obce, nakoľko podľa monografie Hniezdne z roku 2007 autorov Petra Rotha a kol. (str. 50 – 51), „v roku 1710 vypukol v Hniezdnom mor, ktorému v mesiacoch august a december podľahlo 365 osôb. Ďalších dvadsať osôb zomrelo na následky moru v roku 1711“. Na prvý pohľad v uvedenej „Tabelle“ ide iba o suchý prehľad štatistiky bez komentára, no táto zostava nám z dnešného pohľadu podáva zaujímavé informácie, napríklad, že z celkového počtu 1262 obetí bolo 624 detí, resp. detí a mladých ľudí. Mladých obetí možno bolo aj viac, ale schovávajú sa v počtoch kategórie sluhovia a slúžky, nakoľko na slovenskom vidieku bolo bežné, že dorastajúca mládež z početnejších chudobných rodín šla slúžiť do bohatších rodín.

Čo všetko sa dá vyčítať zo záznamu?
Zaujímavý je aj iný údaj. Kým u nižšej roľníckej triedy sedliakov a želiarov manželky boli uvedené ako Rusticorum Uxores a Subinqvilini Uxores, u šľachty bol v rubrike pre uvedený údaj použitý výraz Nobilium Consortes, čo podľa latinsko-slovenského slovníka znamená šľachticov spoločník (druh, družka, brat, sestra). Žeby u šľachty boli v tom čase voľnejšie manželské zväzky?
Pri názve obce je uvedený aj časový údaj doby epidémie. Prvá obeť bola asi v Jurskom 2. mája 1710 (v Kolačkove došlo k prvému úmrtiu 8. mája 1710) a posledná zomrela 29. novembra 1711 (Bušovce). Zaujímavé je aj to, že pri písaní mesiacov končiacich na – ber, zapisovateľ uvádza číslo a koncovku ber, napríklad september – 7ber, október – 8ber, november – 9ber, december – 10ber, čo pravdepodobne má pôvod označenia mesiacov ešte podľa desaťmesačného rímskeho kalendára.
Taktiež zostavenie jednotlivých rubrík nám signalizuje spoločenské rozdelenie na slovenskom vidieku – duchovní (spirituales), šľachta (nobiles), roľníci-sedliaci (rustici), podželiari (subinquilini), sluhovia a slúžky (servi et ancillae). Roľnícky stav tu zapisovateľ rozdelil do dvoch skupín, a to rustici – roľníci, resp. sedliaci a subiquilini – podželiari. Je to neobvyklé rozdelenie roľníckeho stavu.

Vysvetlenie dobovej reality
Podľa neskorších záznamov bol roľnícky stav rozdelený do troch kategórií. Aj keď to nesúvisí s témou epidémie, pre pochopenie základných pojmov a dobovej reality súčasnou generáciou bolo vidiecke roľnícke obyvateľstvo rozdelené na: Sedliak (lat. colonus) – Sedliaci boli hospodársky najsilnejšou vrstvou poddaných. Títo boli držiteľmi obyčajne celej usadlosti, na ktorej hospodárili alebo neskôr po náraste počtu sedliakov hospodárili aj na polovici, štvrtine alebo osmine usadlosti.
Želiar (lat. inquilinus) – alebo označovaný ako domkár, chalupár, hofier, hošták a v našich končinách aj ako chyžkár, hiščar alebo v goralských dedinách ogrodnik (záhradkár) – Želiari boli poddaní, ktorí vlastnili dom a spravidla buď vôbec nemali poľnohospodársku pôdu, vlastnili iba pozemok pod domom s malou záhradkou, alebo hospodárili na pôde s nižšou výmerou ako bola 1/8 urbárskej usadlosti.
Podželiar (lat. subinquilinus) – alebo označovaný aj ako podludník – Podželiari tvorili skupinu želiarov bez domu, bez prídelu usadlostnej pôdy, ale viazaní k osobe a veľkostatku zemepána, na ktorom vykonávali „robotovú“ povinnosť. Boli to v skutočnosti nádenníci u zemepána alebo u bohatších sedliakov, prípadne aj želiarov, u ktorých aj v nájme bývali.
Súbežne s týmito skupinami žili v niektorých rusínskych aj nerusínskych obciach patriacich do „Spišského zálohu“ a aj rodiny šoltýsov – (scultetus – skultéty, schultze), ktorí sa na konci obdobia poddanstva od ostatného obyvateľstva spôsobom života a bohatstvom veľmi nelíšili a postupne s týmto obyvateľstvom splývali. Do zániku poddanstva užívali však privilégiá v tom zmysle, že neboli povinní robiť (robotovať) na panských majetkoch a platiť niektoré dane a poplatky. V podobnej situácii boli v iných obciach drobní zemania (zemiansky gazda), avšak ich práva boli založené na inom právnom základe.

Dejiny ukryté v zažltnutých dokumentoch
Toto stavovské rozdelenie vidieka v povedomí vtedajšej spoločnosti pretrvávalo ešte niekoľko desiatok rokov po zrušení poddanstva, o čom svedčia zápisy v súpisných hárkoch alebo aj v cirkevných matrikách, kde sa v rubrikách pre uvedenie povolania osoby, uvádzalo označenie pôvodu (napr. scultetus, colonus, inquilinus, subiquilinus alebo v zápisoch v slovenskom jazyku, napr. urbársky gazda, zemiansky gazda).
Vzhľadom na smutný povojnový osud archívu v Starej Ľubovni nebude asi ľahké dopátrať sa toho, aký mala dopad táto epidémia na Starú Ľubovňu a blízke obce. Možno sa však takáto informácia nachádza v prameni o vyššie uvedenom počte zomrelých v obci Hniezdne. Ale to je už námet pre ďalších bádateľov.

Štefan Rybovič, st.

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 24 (23. jún 2020)


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /nfsmnt/hosting1_1/a/c/aca2cee3-477f-4c2b-8b71-c859b1129322/lms.sk/web/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405