Najprestížnejšie ceny mesta si prevzali štyria muži

Najprestížnejšie ceny mesta si prevzali štyria muži
26. decembra 2018 Mgr. Helena Musalová

DSC_0101

Už takmer 20 rokov Mesto Stará Ľubovňa každoročne oceňuje ľudí, ktorí výrazne prispeli k jeho rozvoju. Rok 2018 bude mať v kolónke ocenených výlučne mužskú zostavu. Dvaja páni si prevzali Cenu mesta Stará Ľubovňa a rovnako dvaja Cenu primátora mesta. A to 5. decembra, v predvečer sviatku  sv. Mikuláša, patróna mesta.

Ocenení boli polichotení touto mestskou poctou a neskrývali dojatie. „Za tú najdôležitejšiu časť môjho pracovného života považujem výchovu mladých talentov, ktoré sa dostali na špičku, a to celoslovenskú i medzinárodnú,“ odpovedal na našu otázku pedagóg ZUŠ J. Melkoviča Peter Mosorjak, ktorý si prevzal Cenu primátora. Rovnako formovanie mladých ľudí bolo životnou náplňou aj ďalšieho oceneného, a to Cenou mesta, Jána Broneka. „Srdiečko mu odjakživa bilo pre basketbal, mali sme ho veľmi radi, trénovali sme s ním radi a vážime si ho,“ povedala Adriana Malá,  jedna z jeho odchovankýň. Celoživotná zanietenosť a srdcový vklad boli zúročené v podobe ďalšej Ceny primátora aj pre Michala Soviča, dlhoročného zamestnanca mesta v oblasti výstavby a rozvoja mesta. „Na dnešné oceňovanie som išiel ako domov,“ povedal už čerstvý dôchodca, ktorý svoju pracovnú kariéru v mestskej samospráve, ako sám priznal, bral ako poslanie a teší ho, ak si aj ostatní všimli jeho angažovaný vklad. Napokon osobitý vklad podmienený láskou k rodnému mestu sa výrazne podpísal aj pod diela Štefana Dlugolinského, oceneného Cenou mesta. „Nebudem klamať, Stará Ľubovňa je mi srdcu blízka a veľmi rád sa tu vraciam… a ďakujem za toto ocenenie, ktoré mi udelilo mesto prostredníctvom mestského zastupiteľstva,“ vyznal sa už Staroľubovňan žijúci v Bratislave, ktorý v mediálnej oblasti získal viacero cien doma i v zahraničí a naďalej pracuje na príprave dokumentárnych filmov, ktoré dajú opäť vyniknúť nášmu mestu i regiónu. Každopádne, výpočet zásluh všetkých ocenených je napriek ich skromnosti rozsiahly a hlavne srdcový vklad obrovský.

Charakteristiky: spracovala Eva Kollárová (krátené)

DSC_0080

Ján Bronek
za  dlhoročnú   obetavú   prácu   v  oblasti   športu   a  úspešnú    reprezentáciu   mesta  doma i v zahraničí

Svoju basketbalovú kariéru odštartoval ako 13-ročný, keď bol žiakom ZŠ na Levočskej ul. v Starej Ľubovni. Basketbalu sa ďalej venoval, od roku 1969 do r. 1972 hral za Rychnov nad Kněžnou druhú ligu. Počas tohto obdobia vznikol basketbalový klub v Starej Ľubovni, a tak sa v roku 1973 vrátil z Čiech a nasledujúcich päť rokov hrával krajskú divíziu za naše mesto. V tom čase sa ľubovnianskemu klubu podarilo túto divíziu vyhrať. Ďalšia etapa jeho basketbalového života sa začala v roku 1974, kedy sa v Starej Ľubovni vytvoril basketbalový ženský klub. Stál pri ňom od jeho založenia až do roku 2017. Jeho rukami prešli stovky dievčat a žien, s ktorými strávil tisícky hodín v telocvičniach a na ihriskách, a s ktorými úspešne bojoval v prvej i druhej lige počas 43-och rokov.

Aký bol Ján Bronek tréner? 

Anna Bednárová, trénerka ŠŠK Basket: – Ak by som mala použiť jedno slovo, tak neodbytný, a to v tom zmysle, že ak sa nám nechcelo, nemohli sme ísť… to jeho naliehanie bolo také silné, že nás vždy presvedčil.

Ľubomíra Kalakajová, trénerka ŠŠK Basket: – Presne taký, aký je dnes, vždy basketbalom žil, vždy chcel, aby sme išli naplno. Pre ľubovniansky basketbal urobil veľa a pevne verím, že mu doprajeme tú radosť, aby zažil aj majstrovstvá Slovenska. Aj keď síce majsterky nebudeme, ale pevne verím, že sa tam zúčastníme.

Adriana Malá, basketbalová odchovankyňa: – Tá cena mu určite patrí, bol ako tréner veľmi dobrý, naozaj to srdiečko mu bilo pre basketbal odjakživa.

DSC_0089

Štefan Dlugolinský
za prezentáciu a propagáciu mesta a regiónu doma i v zahraničí

V ČST Bratislava a neskôr v STV pracoval v rokoch 1976 až 1999 ako asistent réžie, vedúci výrobného štábu, režisér, šéfrežisér, programový riaditeľ, prvý námestník ústredného riaditeľa a krátko aj ako ústredný riaditeľ STV. Podieľal sa na výrobe stoviek hudobných a zábavných programov. Mnohé z nich sú uložené v zlatom fonde RTVS. Pôsobil aj ako generálny riaditeľ štúdia Koliba. Zakladal niekoľko regionálnych a lokálnych televízií v SR i v USA. Od roku 2001 má vlastné štúdio Studio D 3. Je zakladateľom a predsedom Slovenskej asociácie novinárov, šéfredaktorom novín Slovák v USA, členom výboru sekcie žurnalistiky a novinárskej fotografie pri Literárnom fonde. Už niekoľko rokov precízne a systematicky odkrýva históriu severného Spiša. Vo svojom štúdiu autorsky realizoval aj filmy: Zvestujeme vám radosť, Hrad Ľubovňa, Stará Ľubovňa, Slovenské kráľovské mestá, Vyšné Ružbachy, Skanzen pod hradom Ľubovňa, Hniezdne, dokument Levoča. Získal viacero ocenení doma i v zahraničí. Je zástupcom festivalu BMECTE pre Slovensko a Česko.

 O vás je známe, že napriek tomu, že žijete a pôsobíte v Bratislave, rád sa tu vraciate a dávate vo svojej tvorbe vyniknúť rodnému mestu i regiónu…

Štefan Dlugolinský: – Teším sa, že moje rodné mesto žije, a aj keď som ho opustil ako 20-ročný kvôli štúdiu a práci, vždy som sa tu rád vracal a ak sa dalo, tak som v rámci kultúry, v ktorej som sa pohyboval, môjmu mestu vždy niečo „dohodil“,  aby sa odprezentovalo cez Slovenskú televíziu. A  mám ďalšie plány, chcel by som opäť urobiť o Starej Ľubovni dokumentárny film v rámci cyklu 100-ročia v kameni. To bude moja srdcovka…

DSC_0104

Peter Mosorjak
za dlhoročnú príkladnú a obetavú prácu pri výchove mladých hudobných talentov a úspešnú reprezentáciu mesta doma i v zahraničí

Takmer celý svoj profesionálny aktívny život pôsobí v Starej Ľubovni, už viac ako 30 rokov. Dva roky vykonával funkciu zástupcu riaditeľa Základnej umeleckej školy J. Melkoviča a 12 rokov školu viedol na riaditeľskom poste. Vďaka nemu v ZUŠ začali svoju činnosť nové umelecké telesá, ako akordeónový orchester Veselé harmoniky, Detská ľudová hudba Ľubovník či divadlo. Vychoval desiatky žiakov a niekoľko skvelých hudobníkov, z ostatných rokov spomenieme aspoň saxofonistu Petra Hangurbadža a flautistku Stanislavu Orlovskú, laureátov mnohých súťaží. Stál tiež pri zrode celoslovenskej saxofónovej súťaže. Jeho synovia – klarinetista Martin a huslista Peter, tiež absolventi ľubovnianskej ZUŠ-ky, pôsobia v špičkových slovenských hudobných súboroch a telesách a účinkujú po celom svete. 30 rokov tiež aktívne pôsobí v dychovej hudbe Ľubovnianka i v ZPOZe Človek človeku pri MsÚ v Starej Ľubovni.

Počas obradu ste neskrývali dojatie, čo pokladáte vo svojom pracovnom živote za najdôležitejšie?

Peter Mosorjak: – Áno, bol som veľmi dojatý, nečakal som, že si na mňa takto spomenú moji kolegovia, ktorí ma navrhli a takisto, že prejdem schvaľovacím procesom. A čo sa týka mojej dôležitej pracovnej časti života, tak to je výchova mladých talentov, ktoré sa mi podarilo dostať do rúk a možnože aj mojím pričinením sa dostali na celoslovenskú aj medzinárodnú špičku.

DSC_0096

Michal Sovič
za dlhoročnú príkladnú a obetavú prácu v oblasti výstavby a rozvoja mesta

Odborné a ľudské predpoklady urobili z neho kľúčového človeka na odd. výstavby v meste takmer na 30 rokov. Pri výkonnej funkcii často vykonával aj stavebný dozor na mnohých mestských investičných akciách. Po roku 1990 sa podieľal na budovaní infraštruktúry mesta, bytovej výstavbe, príprave projektov zo zdrojov z EÚ, Envirofondu, Štátneho fondu rozvoja bývania a na realizácii ďalších dôležitých a významných investičných akcií. Obetavý a mimoriadne iniciatívny prístup preukázal pri rýchlom riešení dramatickej situácie po požiari na Továrenskej ul. a povodni v r. 2010.

Keď idete mestom asi sa vrátite v spomienkach k tomu, na čom ste ako mestský pracovník pracovali… Ako sa vám išlo ako čerstvému dôchodcovi, ktorý nedávno odišiel na zaslúžený odpočinok práve z mestského úradu, pre túto mestskú cenu?

Michal Sovič: – Áno, cítim sa tu ako doma, aj s tým vedomím a tou myšlienkou som tu išiel, že idem ako do svojho. A veľmi ma potešilo toto ocenenie, aj keď som sa práci venoval vždy zodpovedne, táto cena je veľkým zadosťučinením. A, samozrejme, vždy si pripomeniem – tu som bol, toto som robil vtedy, toto som urobil tak, toto bolo ťažšie – ľahšie …  Ale vcelku mi ostane

Článok bol publikovaný v ĽN č. 46 a 47-48  (20. november, 18. december 2018)