Pohľad do detskej duše

Pohľad do detskej duše
13. apríla 2019 Miriama Rybovičová

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Bývalá učiteľka Anna Rybovičová z Jakubian o týždeň oslávi svoje 91. narodeniny.  Učiteľskému povolaniu sa venovala 33 rokov. Mala piatich bratov, Andrej a najstarší Janko boli tiež učiteľmi. Vydala sa za Štefana Ryboviča, ktorý sa neskôr takisto stal učiteľom. Učiteľstvo v rodine teda hralo prím,  nielen o ňom už viac v rozhovore.

Kedy prvýkrát u vás skrsla myšlienka pustiť sa touto cestou?
– Keď som bola v piatej triede, tak som mojej pani učiteľke pomohla vziať domov diktátové zošity. Mala v izbe veľmi pekne a ponúkla ma zákuskom. V tej dobe zákusky neboli. Boli sme radi, keď bol aspoň chlieb, iba na sviatky  mama upiekla makovník. Takže o mojom budúcom celoživotnom povolaní rozhodol vlastne jeden koláč.

Skúste sa vrátiť ešte do svojich školských čias, naznačili ste, že to nebola ľahká a prajná doba…
– Najprv som chodila do školy v Jakubanoch a potom päť rokov do Starej Ľubovne. Ráno o šiestej som peši vyrážala z domu. Najhoršie sa mi išlo v zime, potme vo fujavici. Obula som si kopcuny (obuv zo súkna) a obliekla kožuch. Mama okolo mňa obviazala hrubú šatku tak, aby som videla na jedno oko a vyprevadila ma na cestu. Keď predo mnou prešli sane s koňom, mala som aspoň cestičku. No niekedy sa bolo treba brodiť snehom. Keď som sa vrátila zo školy, doma bola vždy nejaká práca. Mali sme obchod, kde som väčšinou po škole predávala, aby mama mohla porobiť iné práce. Učila som sa až večer pri petrolejovej lampe. Potom som ešte päť rokov chodila do učiteľskej akadémie v Prešove.

Kde ste začali učiť po skončení štúdia?
– Začínala som v obci Vagrinec. Škola bola pod lesom mimo dediny. Prvý deň som bola odvážna. Myslela som, že bez problémov prenocujem. Ľahla som si, zhasla a  o chvíľu začali vyliezať myši. Celú noc som nespala a odháňala ich. Ráno som vzala kufor a vybrala sa na druhý koniec dediny, kde bol jediný domček s dvomi miestnosťami. Gazda nebol proti, aby som u nich ostala, ale jeho žena ma vôbec nechcela prichýliť. Povedala som, chcete – nechcete, nikam nejdem, položila som kufor a nepohla som sa. Nakoniec som mohla ostať.

Spomínate si ešte na  svoju prvú výplatu, čo ste si za ňu kúpili?
– Hodinky! Keď bolo vonku pekne, brala som deti olovrantovať na lúku. Raz prišiel na kontrolu inšpektor a opýtal sa ma, koľko je hodín, že už som mala byť v triede. Nevedela som, lebo som mala len malý budíček v triede na katedre.

Kde ste stretli svojho budúceho manžela?
– Z Vagrinca som sa dostala do Jarabiny, kde som učila tri roky. Tam ma už chodil navštevovať môj budúci manžel, ktorý tiež pochádzal z Jakubian. Pracoval vtedy v Prešove, cez víkend dochádzal autobusom do Starej Ľubovne a potom peši ku mne do Jarabiny. Vydala som sa v auguste 1951. Týždeň pred svadbou zavreli môjho otca do väzenia. Prezývali ho dedinský boháč, vraj ho zavreli kvôli kontingentom. No môj otec všetko poriadne odvádzal. Až neskôr vysvitlo, že to urobili na výstrahu pre druhých, aby odvádzali povinné dávky.

Kde ste ešte učili a kde ste sa usadili?
– Chvíľu sme učili v Podsadku, potom v Litmanovej. Neskôr sme sa vrátili do Jakubian a bývali sme v učiteľskom dome v jednej izbe. Šetrili sme si na dom. Z jedného platu sme žili a druhý sme odkladali. Dom sa nám podarilo postaviť, aj keď až na druhýkrát, kvôli stavebnej uzávere. V rokoch 1953 – 1960 bola totiž v Jakubanoch výstavba zakázaná, štát pre zachovanie bezpečnosti a využívanie vojenskej strelnice chcel Jakubany vysťahovať. No obec mala v roku 1948 už takmer 2000 obyvateľov a po tvrdom vzoprení sa obyvateľov, obec nevysťahovali.
S manželom sme sa rozhodli stavať dom medzi prvými. Už v roku 1956 sme si podali žiadosť o povolenie, zaplatili sme 500 Kčs, no nedostali sme ho. Čakali sme tri roky, nakoniec sme začali stavať načierno, pretože povolenie by sme aj tak nedostali. Že vraj sme sa nezmestili do kvóty. Navrhovali nám, aby sme začali stavať v Starej Ľubovni. Pozemok v Jakubanoch nám dal môj otec, s manželom sme šetrili na stavbu, nemohli sme si dovoliť kúpiť pozemok v meste.

To už dnes vyznieva ako niečo neskutočné. Podarilo sa vám teda prekonať všetky prekážky?
– Mali sme postavené základy, až raz v roku 1959, keď som sa vracala zo školy, som sa išla pozrieť na stavbu. Boli tam policajti a okolo našej stavby rozmiestnili pätnásť mín. Jeden z policajtov ma vzal do susedného dvora a sedel so mnou na drevách. Strážil ma so psom a nedovolil mi ísť do blízkosti domu. Hovorila som mu, že mne už na živote nezáleží, nech ma tam pustí. Čakala som vtedy pritom svojho druhého syna. Základy nášho domu rozhádzalo všade navôkol po ostatných roliach. Vtedy poškodili novostavbu ešte pánovi Jozefovi Šašalovi. Malo to byť všetko len na výstrahu, aby ľudia nestavali ďalšie domy.

Bolo to pre vás asi veľmi ťažké obdobie…
– Pomohli nám dobrí ľudia a milovala som svoju prácu. Mala som veľmi rada deti. Keby ma zo školy vyhodili, išla by som robiť na družstvo. Ísť pracovať na úrad bolo pre mňa nemysliteľné, nemohla by som tam obsedieť. Deti mi prinášali radosť a bola som stále v pohybe.

Aká ste boli učiteľka, dávali ste aj zlé známky?
– Tak podľa zásluhy. Najradšej som mala, keď som deti učila od prvého ročníka. Mohla som odpozorovať čisto svoju prácu. To, čo vedeli, resp. nevedeli mi ukázalo, kde musím pridať. Deti mi všetko, čo sa dialo doma, vyrozprávali. Musela som ich krotiť, aby sme sa stihli aj čosi naučiť, ale cez prestávku mi vyrozprávali všetky svoje dobrodružstvá a to bolo pre mňa to najvzácnejšie. Nazrieť do nevinnej, huncútskej, detskej duše.

 

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 13/2019 (2. apríl 2019)