V rubrike Pripomíname si tradície: O rukovačkách

V rubrike Pripomíname si tradície: O rukovačkách
12. novembra 2017 Redakcia ĽN

Osobitnú skupinu zvykov a obyčají na našich dedinách voľakedy tvorila rukovačka – branie mladých chlapcov za regrútov. Získavanie – verbovanie, z nemeckého výrazu „DIE WERBUNG“ – nábor.

Odvod sa konal v marci. V tento deň boli krčmy zatvorené, no budúci regrúti si vždy dopredu zadovážili zopár fliaš páleného na „posmelenie.“ Ráno, keď sa poschádzali, pochytali sa za plecia, rukami okolo krku. Na čele sprievodu šiel kedysi richtár. Po skončení odvodu si odobratí mládenci prizdobili klobúky trikolórou. Odvedení sa vracali domov smutní, no ešte horšie domov prichádzali tí, ktorí neboli odvedení. Chodievali až na konci sprievodu.
Návrat do dediny bol slávnostný. Rodičia odvedených plakali, neodvedených sa v duchu radovali. Sprievod končil v krčme. Potom bol v dedine dlhšie pokoj.

Veľká rozlúčka
Keď prišiel september, odvedení regrúti sa začali schádzať po večeroch. Chodili po dedine spievajúc so sprievodom harmoniky. No neboli to len spevy, regrúti počas nočných spevov vždy v dedine aj niečo vyparatili. Skôr ako sa priblížil prvý október, konali sa na dedinách regrútske zábavy.
Keď mal regrút odísť, bola doma v predvečer odchodu rodinná rozlúčka. Každý z rodiny priniesol regrútovi niečo na pamiatku – uterák, vreckovky, oštiepok, slaninu a nechýbala ani fľaška páleného. Rodičia všetkých pohostili. Ženy a frajerky plakali a chlapi s mladými regrútmi spievali.
Ráno už bolo smutné, prišiel čas rozlúčky. Sprievod prechádzal dedinou a mládenci sa lúčili s každým koho postretli. Mládenci – regrúti niesli so sebou drevené kufre. Každý regrút mal pri sebe aj malú modlitebnú knižku. Ak bolo z dediny k vlaku či do mesta ďaleko, chodievali regrúti na pekne vyzdobených vozoch. Na nich viezli aj svoje kufre. Rodičia a frajerky odchádzali až na stanicu, kde bola ich ostatná rozlúčka.

Zachovali sa mnohé pesničky
S verbovačkami, odvodmi a vojenskou službou súvisí množstvo vojenských a regrútskych piesní, ktoré najčastejšie vyjadrujú smútok, odlúčenia od rodiny a milej, opisujú ťažkosti a nebezpečenstvá vojenského života. Medzi najznámejšie patria: V tom Trenčíne za vojačika ma vzali, moje vlásky na kratučko strihali…, Keď mi prišla karta narukovať, dal som si muziku došikovať… či Slovenské mamičky, pekných synov máte, vychovali ste ich, na vojnu ich dáte…

mosonova_17

Z dostupných materiálov spracovala: Viera Mošoňová, foto (archív V.M., na fotografii z roku 1948 regrúti z Kamienky)

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 39 (31. október 2017)