Spomienky Márie Jozefy, najstaršej dcéry A. a K. Zamoyských

Spomienky Márie Jozefy, najstaršej dcéry A. a K. Zamoyských
13. januára 2019 Redakcia ĽN

Milí čitatelia Ľubovnianskych novín, každoročne sa snažím pod vianočný stromček pre vás pripraviť výnimočné a exkluzívne články týkajúce sa rodiny Zamoyskej. Pred mesiacom nás, žiaľ, opustila pani Carmen de Bourbon-Sicilles, vďaka ktorej sú tieto články možné a týmto by som sa jej chcela za to do nebíčka pekne poďakovať. Ani s dnešným článkom to nie je inak. Pripravila som si pre vás čiastočný preklad memoárov Márie – Jozefy, najstaršej dcéry Andreja a Karolíny Zamoyských, prvých majiteľov hradu Ľubovňa a kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch z rodu Zamoyských, ktorá bola zároveň Carmeninou tetou.

O Andrejovi, synovi Stanislava Kostku
Svoje spomienky napísala Mária – Jozefa v exile vo Francúzsku v roku 1942. Opisuje v nich svoj neľahký život, ale sú tam aj pasáže týkajúce sa rodiny a nášho regiónu. Dnes vám ponúknem preklad časti, kde opisuje svojho milovaného Otca. Možno vás prekvapí, že slovo Otec je s veľkým O. V rukopise Márie – Jozefy bolo meno Otca a Mamy stále písané s veľkým začiatočným písmenom. Rozhodla som sa preto v mojom preklade zachovať túto formu úcty.
Gróf Andrej Zamoyský sa narodil v roku 1852 ako prvorodený syn Stanislava Kostku Zamoyského a Rózy z rodu Potockých. Ako to bolo v šľachtických kruhoch bežné, bol Andrej od útleho veku vedený k trom základným pilierom neodmysliteľnej vynikajúcej aristokratickej výchovy. Najzákladnejším pilierom bola neochvejná viera v Boha a náboženská výučba. Druhým bol silný patriotizmus, vďaka ktorému s najväčšou pravdepodobnosťou odkúpil neskôr Andrej hrad v Ľubovni a posledným pilierom bolo vzdelanie. To získal Andrej najprv na gymnáziu a neskôr na Vyššej škole poľnohospodárskej.
Andrej mal odmala slabé zdravie a musel často cestovať na rôzne liečebné kúry. V roku 1884 sa po ťažkej chorobe vybral do francúzskeho Cannes na preliečenie. Tam spoznal svoju budúcu manželku Karolínu de Bourbon, princeznú dvoch Sicílií. I napriek introvertnej náture Karolíny a Andreja to bola láska na prvý pohľad, ktorá vyústila o rok neskôr do sobáša v Paríži. Manželský pár žil na viacerých miestach. V Podzamczu – na rodovom majetku Zamoyských, vo Varšave, v Cannes, v Nice, ale z ich vzájomnej korešpondencie vieme, že za domov výlučne považovali hrad Ľubovňa. Narodilo sa im 8 detí, z toho najmladší Ján Zamoyský bol posledným majiteľom hradu Ľubovňa pred znárodnením.

Veľkodušný, ale i autoritatívny
A teraz už sľúbený preklad, prajem vám príjemné čítanie a dúfam, že vám spomienky Márie – Jozefy spríjemnia sviatočné chvíle Vianoc.
Môj Otec bol veľmi zbožný, ale nie fanaticky. Pri každej príležitosti nám pripomínal Pána Boha, vieru, smrť a budúcnosť. Stále nám hovoril, že život je len púť na zemi a že jediné na čom záleží, je láska k Bohu. Každý deň nám čítal príbehy zo života svätých a žalmy. Nebol schopný prečítať Utrpenie nášho Pána bez toho, aby neplakal.
Vždy sme sa spoločne modlili a po večernej modlitbe nám bolo zakázané sa rozprávať. Každý večer, keď sme boli všetci v posteli, nám prišiel Otec urobiť krížik na čelo a žiadal nás, aby sme sa modlili za duše v očistci.
Keď sme boli na vidieku, zvolal Otec každú nedeľu poobede všetkých počnúc služobníctvom,  končiac návštevníkmi a čítal Nedeľné evanjelium, ktoré neskôr interpretoval a tiež texty s náboženskou tematikou. Vravel, že vzhľadom k tomu, že kostol bol ďaleko a nie všetci sa tam mohli dopraviť hlavne, keď bola zima a všade bolo plno snehu, tak by mali všetci počuť slovo Božie a v tichosti rozjímať.
Milovala som môjho Otca i napriek tomu, že som sa ho bála. Ale nebála som sa ho viac ako moji súrodenci. Môj Otec bol veľmi vzdelaný a historicky znalý. Poznal rodopisy od Adama a Evy. Veľa čítal a nerád sa venoval pozemským záležitostiam typu poľnohospodárstvo. Miloval knihy, archívy, múzeá a rád sa stretával so zaujímavými ľuďmi.
Môj Otec bol veľmi svedomitý. Zakaždým pred spoveďou mal veľmi zlú náladu. I napriek tomu, že bol veľkodušný, bol veľmi autoritatívny. V mladosti za každú maličkosť ľahko vzplanul, ale to je v rodine Zamoyských bežná povahová črta.
Môj Otec bol astmatikom od jeho 6 mesiacov. Bol stále nervózny a nenávidel hluk. Keď sme príliš vystrájali, tak nás zavolal do knižnice, kde nás vyložil každého na iný vrch políc. Bolo to veľmi účinné, lebo strach z pádu nám nedovoľoval sa pohnúť, tak sme už len pokojne sedeli. Chudák Mama sa o nás strašne bála. Bola príliš malá na to, aby nás z takej výšky zniesla. Tak taktiež radšej nič nevravela a pokojne čakala, že nás Otec zloží na zem sám.
Otec mal chudú a atletickú postavu. Chcel, aby sme aj my boli športovo zdatní, tak nás trénoval. Cvičili sme, jazdili sme na koni, skákali sme z koča, keď bol v plnej rýchlosti. Chudák Mama! Tým, že bola vychovávaná v meste, tak sa strašne o nás bála a stále sa modlila k Bohu, aby sa nám nič nestalo. Myslím si, že Otec ma mal naozaj rád. Páčilo sa mu, že som bola stále pri ňom, že som rada čítala, že som ho rada počúvala, keď čítal alebo rozprával, že som zbožňovala históriu. Páčilo sa mu to a zároveň ho to tešilo.
Mala som vynikajúcu pamäť a môj Otec taktiež, ale stále mi vravel: „Ver mi, že mať vynikajúcu pamäť nie je vždy šťastím!“

Na tomto svete nič nie je isté
Otec veľmi rád cestoval. Bol veľmi odvážny a hneď, keď sa niečo dialo alebo boli nepokoje, tak sa tam musel ísť pozrieť. Mama bola z toho veľmi nešťastná a veľmi sa o Otca bála. Ten jej stále odpovedal: „Moja milovaná, čo by sa mi len tak mohlo stať?“ a odišiel…
Raz sme boli počas nášho pobytu v Nice na návšteve Maminej tety grófky D’Aquila, ktorá bola sestrou brazílskeho cisára Dona Pedra. Žila veľmi mizerne v malom apartmáne so svojou vnučkou. Jej manžel už nežil niekoľko rokov a jej dvaja synovia premárnili všetok majetok. Vnučka bola dcérou staršieho syna. Okrem svojej vnučky nechcela stará matka nikoho vidieť, lebo ako vravela: „…ostatní nestáli za nič.“ Z personálu im zostala len stará kuchárka, ktorá ich o to málo, čo im ostalo, okrádala. Z toho nešťastia stratila stará teta rozum a stále niečo vykrikovala. Chudák vnučka vždy plakala, keď sa prišla k Mame posťažovať. Raz, keď sme od nich odchádzali, tak mi Otec povedal: „Pekne počúvaj a zapamätaj si! Toto sú neter a sestra brazílskeho cisára. Mali všetko a žili v blahobyte. Čas pominul a ostala im len bieda. Vedz, že na tomto svete nie je nič isté, ani nepominuteľné. Jediné, čo sa nikdy nezmení, je Pán Boh!“
Otec nám zakazoval sa báť. Považoval to za obrovskú hanbu a ja by som sa skôr prepadla, ako keby som sa mala priznať, že sa bojím. Aby nás privykal k strachu, tak nám večer pred spaním rozprával strašidelné príbehy, historky o zbojníkoch a strašidlách, atď. A potom ako keby sa nič nedialo, nás poslal po niečo do druhej časti domu alebo na dvor. Museli sme prejsť tmavými miestnosťami, zákutiami a chodbami. V duši sme sa nesmierne báli, ale navonok sme nikdy neukázali, že sa bojíme alebo, že je nám to nepríjemné. K môjmu duševnému pokoju nepomohlo ani každodenné ranné máčanie sa v koryte so zimnou vodou. Nikdy nám nebolo povolené sa umývať ráno s teplou vodou. Ani v zime ani v lete. Vďaka tejto výučbe som sa naučila nenechávať na sebe nič poznať, ale len Pán Boh mi je svedkom, čo to pre mňa obnášalo!

01

Mária-Jozefa Zamoyská, najstaršia dcéra Andreja a Karolíny Zamoyských, rok 1906

04

Andrej a Karolina Zamoyskí okolo r. 1920

02

Rodina Stanislava Kostku Zamoyského. Andrej Zamoyský stojí v hornom rade, druhý zľava. Ako jediný má slamený klobúk. Okolo r.1880

03

Stanislav Kostka Zamoyský so svojím synom Andrejom Zamoyským okolo roku 1872

Katarína Chapuis-Šutorová

Článok  bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 47-48 (18. december 2018)