Šanca darovať nenahraditeľnú telovú tekutinu tvoriacu zhruba 8% hmotnosti človeka, u novorodencov cirkulujúcu v podiele zhodnom s objemom šálky a aktuálne farebne zosúladenú i s odtieňom troch štvrtín okresov Slovenska, sa ani počas obdobia pandémie nevytratila.
Súčasnosť darcovstvu podmienky neidealizuje, no stále sa nájdu ľudia ochotní pomôcť. Aj plnoletí študenti Gymnázia T. Vansovej sa z vlastnej iniciatívy radi zúčastňujú odberov, ako tomu bolo v stredu 28.4., obdobne mnohí pravidelní darcovia. Čo ich k tomu vedie a ako svoj čin vnímajú?
Tímea Magdaléna Zavacká (Gymnázium T. Vansovej, IV.A): „Od malička som chcela pomáhať ľuďom. Čakala som na moment, kedy dosiahnem osemnásť a podelím sa o svoju krv s tými, ktorí ju potrebujú. Mám za sebou dva odbery a na prvý si do bodky spomínam, bolo to 19.06.2020. Nevedela som, ako to znesiem, no bolo to super, i keď som sa vraj červenala ako paprika. Doľahla na mňa len mierna únava. V mojej rodine chodili darovať krv dedko a ocko. Niečo mi preto bolo povedané, ale veľa faktov som si vyhľadávala aj na internete. Dôležitá je i strava - na odber sa nesmie prísť nalačno a pred darovaním sa nemôžu konzumovať údeniny, mliečne a mäsové výrobky. Ovocie, zelenina či pečivo sú dovolené a aj tekutiny sú zásadné - 24 hodín pred odberom by ste mali vypiť min. 2l vody.“
Peter Kuruc (bývalý študent Gymnázia T. Vansovej): „Darovať krv som sa rozhodol počas strednej školy. Spolu so spolužiakmi a pani učiteľkou sme si povedali - prečo nie? Ak ma pamäť neklame, tak krv som odovzdal už 5-krát a o pár týždňov plánujem toto číslo zvýšiť. Pamätám si na svoj prvý odber, išli sme celkom početná skupina a nechýbala zábava. Existujú isté zriedkavejšie sa vyskytujúce krvné skupiny, no myslím si, že svojím spôsobom sú vzácne všetky typy darovanej krvi. Zatiaľ si nikto nesťažoval ani na moje B+. Zdrojom informácii mi bol internet, ale všetko potrebné, sa dozviete aj na telefónnom čísle Hematologického ústavu. Rada pre spôsobilého darcu je určite neváhať. Verím, že sa raz ohliadnete späť a porozmýšľate, koľko životov ste týmto rozhodnutím ovplyvnili.“
Jana Haničáková (učiteľka): „Rozhodnutie stať sa darkyňou krvi prišlo prirodzene. Často čítam výzvy s prosbou o darovanie a viem, aká je táto tekutina vzácna. Len pri jednej operácii srdca pacient potrebuje aj päť transfúznych jednotiek krvi, pri autonehode sa môže spotrebovať 50 jednotiek a pri liečbe leukémie je ich často potrebných aj osem týždenne. Stredajší odber bol môj druhý, prvý bol pred dvoma rokmi. Obidvoch odberov som sa zúčastnila v obklopení mojich študentov a spoločne sme vytvorili dobrú atmosféru. Tá sa dostaví vždy, ak ľudia vedia a cítia, že konajú správnu vec. Ani mne, ani nikomu, kto v tom čase krv daroval, nespôsobila táto ušľachtilá činnosť komplikácie.“
Tamara Točeková (Gymnázium T. Vansovej III.B): „Nedávno som spolu so spolužiakmi bola krv darovať úplne prvýkrát. Nie je to nič hrozné a pocit, že ste niekomu s najväčšou pravdepodobnosťou zachránili život je naozaj úžasný. Po odbere som sa cítila trošku unavene a sem-tam sa mi zatočila hlava, ale myslím si, že to je normálne. Podľa odporučení lekárky som prijímala celý deň dostatok tekutín a fyzicky som sa nenamáhala. Samozrejme nie každý človek je pripravený darovať krv a možno pociťuje strach, no nemali by sme hľadieť len na negatíva. Každý to však znáša inak.“
Pavol Smoroň (pravidelný darca najojedinelejšej krvnej skupiny AB): „Na základnej vojenskej službe sa ma starší vojak opýtal, či nechcem na víkend ,opušťák´. A ja mu na to, že kto by nechcel. Poradil mi, nech idem darovať krv a mám to isté. Takto som začínal a dosiaľ som krv daroval už 63-krát. Mojím prvým odberným miestom sa stali Michalovce a bol som šťastný, že som pomohol. Ochorením C-19 som si už prešiel, taktiež očkovaním, no aj pri opätovných darovaniach šlo všetko hladko. Nakoľko pracujem v Ľubovnianskej nemocnici, informácie o pozmenených pravidlách darcovstva mi poskytli moji dobrí kolegovia, ktorí stoja vždy pri mne. Občas sa stane, že počas odberu príde niekomu nevoľno, ale personál transfúzneho oddelenia na čele s pani primárkou MUDr. Redajovou vždy vie, ako ďalej. Rovnako je super, keď sa pri darovaní stretnú kamaráti, známi a porozprávajú sa.“
Alexandra Chamillová
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 17 (5. máj 2021)
Comments