Ponúknuť pomoc druhému bolo kedysi samozrejmé. Ako dýchanie. Dnes sa ale väčšinou každý stará len o svoje blaho. To, že dobro v ľuďoch však ešte predsa len nevymrelo, mal potvrdiť večer v Dome kultúry (DK).
Dušu Vianočnému benefičnému koncertu najskôr vdýchol Poddukelský umelecký ľudový súbor (PUĽS) s programom Ščedryj večur. Na pódiu tak odzneli rusínske duchovné a svetské koledy, avšak v netradičnej štylizovanej forme. „Hudby sa zhostil Július Selčan a myslím, že veľmi dobre. Sú to kvalitné úpravy, povedal by som až kompozície. Choreograficky a režijne to naštudoval Jaroslav Moravčík, tiež známe to meno na Slovensku,“ načrtol pozadie 50 min. trvajúceho pásma riaditeľ národnostného telesa Juraj Švantner. Ako podotkol, keďže išlo o predpremiéru, netrpezlivo čakal aj na reakciu publika. A pozitívna odozva (vrátane „standing ovation“) ho nenechala chladným. „Veľmi ma teší, že tam boli i slzičky, pretože to k takémuto programu patrí. Bol to jednoducho nádherný súzvuk diváka s umelcom, a tak to má byť.“
Predstavenie PUĽS-u plné kolied s postavami anjelov, pastierov a kráľov sa nieslo v duchu narodenia Božieho dieťaťa. A hoci sa konalo 9. decembra, navodilo sviatočnú atmosféru blížiacich sa Vianoc.
Takmer zaplnená sála potom aplaudovala spevu nevidiaceho Maroša Banga s manželkou. Ich účasť pritom podujatiu dodala špecifickú príchuť. Ako nevidiaci si totiž zvlášť uvedomujú, že najcennejšie na šírom svete je… zdravie. „Tiež si však uvedomujeme, čo znamená sila pomoci. Aj my sme mali hendikepovanú dcérku, dnes je už, bohužiaľ, v nebíčku. A preto, keď môžeme pomôcť druhým i my tou svojou troškou do mlyna, sme radi,“ nechal sa po koncerte počuť vo foyer Maroš Bango.
VYZBIERANÝCH 3000 EUR Hoci, samozrejme, diváci do DK prišli aj kvôli kultúrnemu zážitku, podujatie malo hlavne charitatívny charakter. Z rúk Miroslava „Čvíra” Vrábeľa si totiž zástupcovia Ľubovnianskej nemocnice i Domu sv. Anny prevzali šek na 1500 €. „Pre nás je to obrovská pocta, nakoľko to vnímame ako prvú aktivitu v okrese, kde zdravotnícke zariadenie dostane takúto formu pomoci. Takže veľmi pekne ďakujeme,“ odkázal všetkým donorom námestník pre ľudské zdroje, marketing a kvalitu ĽN, n.o., Juraj Sroka. A približne rovnaké slová volila o chvíľu i vedúca Domu sv. Anny Monika Markovičová: „Veľmi si vážime, že robí takúto službu nášmu zariadeniu i klientom. A takisto aj deti. Určite to cíti, keď k nám príde do zariadenia, ako sám povedal – na šalátik, kávičku… Je naším priateľom.“
Moment, ktorý síce netrval dlho, ale kvôli ktorému to celé malo zmysel – odovzdanie symbolických šekov na 1500 € J. Srokovi z Ľubovnianskej nemocnice (vľavo) a vedúcej Domu sv. Anny M. Markovičovej (uprostred), kde by ňou chceli podporiť službu včasnej intervencie.
Muž, o ktorom je reč, a ktorý mohol za to, že 9. decembra mohli tieto slová odznieť, totiž benefičné podujatie zorganizoval už po druhý raz. Dôvod? „Lebo ma to baví. Milujem chvíle, keď môžem niekoho urobiť šťastným. Stojí to veľa námahy, ale stojí to za to,“ vyznal sa Miroslav Vrábeľ, ktorému sa od podnikateľov podarilo vyzbierať o tretinu vyššiu sumu než vlani. „Už vedia, že všetky peniaze idú tým, ktorým majú. A ani euro nepoužijem inak,“ dodal „Čvíro.“ Mimochodom, to, že dobro v ľuďoch nevymrelo, podujatie naozaj potvrdilo. Ako totiž po skončení podotkla manželka M. Banga, Alexandra, „dnes večer som si uvedomila, že deti z Domu sv. Anny a pacienti v nemocnici to dobro okolo seba majú vo vás – ľuďoch zo Starej Ľubovne.“
TRI OTÁZKY, TRI ODPOVEDE: JÚLIUS SELČAN
Ako ste zareagovali, keď vás po roku Čvíro opäť oslovil s otázkou, aby ste do Starej Ľubovne prišli na benefičnú akciu?
– Pozitívne. Myslím si totiž, že charity nie je dosť, a to nielen na Slovensku, ale kdekoľvek na svete. A prispieť tým svojím je to najmenej, čo človek môže urobiť.
Podobne ako J. Švantner ste podvedome asi tiež čakali na reakciu publika.
– Keďže išlo o predpremiéru, predstavenie nevidel dovtedy žiaden divák. Preto som, samozrejme, čakal, čo povie. A som nad očakávanie spokojný. Myslím si, že sa podaril nádherný, umelecky hodnotný kus, na ktorom som, priznám, pracoval minimálne 6 mesiacov. No myšlienku som nosil v hlave zopár rokov. Samozrejme, keby som nemal tak profesionálny súbor ako je PUĽS, tak by nebola zrealizovateľná.
Možno teda povedať, že mu bol program šitý takpovediac na mieru?
– To vystúpenie bolo ozaj robené pre zbor PUĽS-u, pretože práve jemu som chcel napísať niečo, čo si zaslúži. Viete, ten zbor robí takú druhoradú činnosť tancu. A dnes to bolo v opačnom garde.
Commentaires