V ĽN č. 11, 21. marca, sme vám priniesli druhú časť historických vysvetľujúcich faktov k príbehom P. Mišenka (prezradíme, že príbehy budú ešte pokračovať, možno v trochu inej forme) a dnes je tu tretia, posledná časť. Skalní čitatelia si isto spomenú, že nateraz posledné dve časti príbehu odohrávajúceho sa v Starej Ľubovni v roku 1648 boli uverejnené v Ľubovnianskych novinách 8. novembra a 13. decembra minulého roku. To, ako toto rozprávanie cez príbehy súvisí s reálnymi historickými faktami, si tak rozoberieme v tomto treťom pokračovaní oživovania dávno zabudnutej histórie.
Andrej Kovaľský žil v Starej Ľubovni Jednou z najdôležitejších postáv, o ktorú sa opiera historický príbeh, je kapitán hradnej posádky Andrej Kovaľský (v originálnom zápise „Andrzeij (Jedrzeij) Kowalskij“). Tento dôstojník v službách kniežacej rodiny Ľubomírskych v našom meste naozaj žil a v lete roku 1669 aj zomrel. Za predpokladu, že bola vyplnená kapitánova posledná vôľa, jeho telo odpočíva do dnešných čias v podzemí farského kostola sv. Mikuláša, kde vedľa svojho priateľa Vojtecha Pruskovského čaká na Kristov druhý príchod. Prvýkrát sme o Kovaľskom písali v Ľubovnianskych novinách 13. januára 2000, teda krátko po tom, čo sme pri štúdiu a prekladaní Knihy testamentov ľubovnianskych mešťanov objavili jeho závet, ktorý menovaný „przy dobrym rozumie zamyka“ na Ľubovnianskom hrade 7. júna 1669. Tejto písomnej zmienke vďačíme za všetko, čo o ňom doteraz vieme. Tak ako to už pri testamentoch býva zvykom, celkom presne, ba až do detailu môžeme zrekonštruovať majetkové pomery, spoznať rodinu a priateľov kapitána hradnej posádky. Škoda, že sme sa zatiaľ nedostali k žiadnym materiálom hlbšie sa venujúcim životnému príbehu tohto človeka, ktorého meno musel poznať takmer každý, kto žil na Poliakmi okupovanom Spiši v druhej polovici 17. storočia. Zaujímala by nás jeho vojenská kariéra, bitky, ktorých sa osobne zúčastnil a hlavne dôvody a spôsob, ako sa dostal do Starej Ľubovne.
Tu sme si trocha pomohli dohadmi a fantáziou, opierajúcou sa o indície vychádzajúce z historických súvislostí. Andrej Kovaľský žil v rušnej dobe, kedy sa západná Európa zmietala v krvavej tridsaťročnej vojne, Maďarské kráľovstvo (Uhorsko) trpelo protihabsburgskými rebéliami a Poľské kráľovstvo (Rzeczpospolita), spočiatku uchránené od priamych vojenských stretov, sa po roku 1648 dostalo do takmer nepretržitých, neraz bratovražedných vojen, vedúcich k jeho úplnému vyčerpaniu a k totálnemu zániku trvajúcemu po niekoľko generácií. Spúšťacím elementom „Poľskej apokalypsy“ bola smrť kráľa Vladislava IV. a vypuknutia Kozáckeho povstania na Ukrajine, čo v konečnom dôsledku viedlo k strate veľkej časti územia v prospech Ruska. Pre lepšiu predstavivosť uverejňujeme na fotografii odev z polovice 17. storočia, aký zrejme nosil aj Andrej Kovaľský.
V rušnej dobe zmietanej vojnou Ukončenie tridsaťročnej vojny podpisom Vestfálskeho mieru koncom roku 1648 malo paradoxne katastrofálny dopad pre krajinu, ktorej obrana sa opierala „o 200 tisíc šľachtických šablí“, ale iba za predpokladu, že budú stáť na jednej strane a pod dobrým vedením – žiaľ, všetko malo byť ináč. Mier na západe a relatívne dobré vzťahy s Ruskom (láska z rozumu) predstavovali pre švédskeho kráľa Karla X. Gustava možnosť uplatniť si celou svojou vojenskou silou nárok na poľskú korunu ako príslušníka rodiny Waza. Pomohli mu k tomu Rusi, ktorí v tom čase začali s okupáciou Litvy, čím vtiahli poľské ozbrojené oddiely do vojny na východe (tak trocha to pripomína začiatok druhej svetovej vojny, ktorú začali spojenci Nemci s boľševickým Ruskom vpádom do Poľska). Švédi po premožení pomerne slabého odporu Poliakov rýchlo postupovali naprieč krajinou, čo pripomínalo rieku vyliatu z koryta – čiže „Potopu“. Väčšina poľskej šľachty a magnátov uznala Karola X. Gustáva za poľského kráľa. Nešťastný Ján Kazimír musel hľadať útočište aj v Starej Ľubovni, ktorá sa v tom čase na krátky čas stala hlavným mestom tých, ktorí zostali verní, ak nepočítame pavlínsky kláštor na Jasnej hore v Čenstochovej, symbolizujúci svojou zaťatou obranou vtedajší poľský odboj. O pobyte vojska Jána Kazimíra v našom meste sme objavili aj záznam v archíve, kde v jednom z testamentov jeho zostavovateľ spomína: „Pivovar, že je poškodený netreba sa čudovať, lebo počas švédskej vojny a konkrétne počas príchodu jeho kráľovskej milosti do hradu bolo všade plno šľachtických koní a to nie iba v pivovare, stajniach ale aj v dielni, kvôli čomu je teraz všetko náradie poškodené.. (písali sme o tom v Ľubovnianskych novinách 2. decembra 1999, odvtedy sa táto informácia používa bez citácie pôvodného zdroja).
Kráľ Michal Koribut Wisniowiecki.
Spojencami Švédov boli v rôznych obdobiach kozáci, magnátska rodina Radziwillov, Prusko a dokonca aj Juraj II. Rákóczy – Sedmohradské knieža. Ten vkročil v roku 1657 do Poľska na základe paktu podpísaného v Radnot 6. decembra 1656, čo bol v konečnom dôsledku prvý pokus o delenie Rzeczpospolitej. Našťastie pre Poliakov sa jej scenár nevyplnil, pretože Rákóczyho vojsko bolo porazené a donútené ustúpiť. Neúspešné ťaženie viedlo k detronizácii Juraja II. Rákócizho jeho niekdajšími spojencami, Turkami. Koniec „Potopy“ nastal v roku 1660, kedy mier podpísaný v Oliwe bol akousi východnou obdobou Vestfálskeho mieru. Úplný pokoj zbraniam síce nenastal, pretože problémy spojené s Moskvou a Ukrajinou zostali minimálne ďalších devätnásť rokov nedoriešené a vojenské strety medzi Poliakmi a Rusmi pokračovali. Tento veľmi zjednodušený súhrn historických udalostí spomíname iba preto, aby čitateľ získal prehľad o tom, čo, ako dôstojník poľskej pravidelnej armády, musel intenzívne prežívať Andrej Kovaľský. Ak sa budeme pozerať iba na obsah jeho testamentu a nedáme ho do kontextu s dobou, v ktorej žil, uniknú nám dôležité súvislosti. To je problém aj mnohých publikácií vydávaných v duchu učebníc dejepisu, kde je síce všetko pekne chronologický zoradené, dokonca aj historické osobnosti stoja vedľa seba v abecednom poradí, ale bez identity k reálnym udalostiam, neraz ovplyvňujúcim ich konanie.
Nedožil sa vysviacky kaplnky sv. Michala Kapitán hradnej posádky nenašiel pokojné dni ani na konci svojho života, pretože v roku 1665 vypukla vzbura (rokosz) proti kráľovi Jánovi Kazimírovi, ktorú viedol Juraj Ľubomírsky – veľký korunný maršalek, majiteľ Ľubovnianskeho hradu, čiže Andrejov priamy nadriadený. Možno aj kapitánovi bolo divné tasiť svoju šabľu proti kráľovi, ktorého pred niekoľkými rokmi zachraňoval. Povstalci dosiahli svoje. Ján Kazimír abdikoval v nádeji, že uvoľňuje miesto na tróne francúzskemu princovi, čo mohlo znamenať pokračovanie v začatých reformách, no šľachta vybrala za kráľa Michala Korybuta Wisniowieckeho. Tento, podľa slov súčasníka, vedel síce hovoriť v mnohých jazykoch, ale v žiadnom z nich nedokázal povedať nič zaujímavé. Počas jeho krátkej vlády (1669 – 1673) nastal v krajine úplný chaos. Dokonca bol donútený Turkami podpísať mierovú zmluvu v Bučači, na základe ktorej Poľsko prišlo o celé Podolie. Niekedy v čase Michalovej voľby za kráľa (19. júla 1669) zomiera Andrej Kovaľský a už sa nedozvie, že iba o päť rokov neskôr na trón zasadne Ján III. Sobieski (21. mája 1674), vladár, ktorý preslávil svoj národ ako veliteľ spojených európskych armád oslobodzujúcich obkľúčenú Viedeň od Turkov v roku 1683 a záchranca kresťanských hodnôt na našom kontinente. (Dnes žije na mieste bývalého tureckého tábor z obdobia obliehania, vo viedenskej štvrti Ottakring, početná moslimská komunita s mnohonásobne väčším populačným prírastkom, než je evidovaný v rodinách pôvodných usadlíkov – čo môže byť zdvihnutým prstom do budúcnosti.) Kapitán sa nedožil ani vysviacky hradnej kaplnky sv. Michala v roku 1671, s výstavbou ktorej začal Stanislav Ľubomírsky v zlomovom roku 1648, akoby tušil, že bez pomoci silného patróna jeho krajina iba ťažko odolá nebezpečenstvu číhajúcemu z každej strany.
Nevydedil nevlastného syna bezdôvodne Vráťme sa ale k súkromnému životu Andreja Kovaľského, ktorý je podrobne opísaný v Knihe testamentov. Vieme, že bol dvakrát ženatý. S prvou ženou mal dvoch synov, staršieho Jána a mladšieho Andreja. Je zaujímavé, že do prvého manželstva vstupovala jeho manželka už zrejme so synom Wilhelmom. Kapitán ho spomína v závere testamentu ako „pastorka“, kde ho v podstate vydedil. Z pozostalosti mu nič neodkázal s odôvodnením, že od jeho matky taktiež nič neprijal. Hlavným dôvodom však bola Wilhemova neposlušnosť. Andrej ho poslal k „znacznym ludzom“ (významným ľudom) asi do služby, aby tu získal vzdelanie a určité spoločenské postavenie. Podľa slov v testamente od neho očakával, aby jemu a jeho deťom v budúcnosti pomáhal. Avšak Wilhelm sa tak nezachoval „jako przystalo“ a týmto sklamal kapitánovu dôveru. Nevieme, kedy zomrela prvá Kovaľského manželka. Nepoznáme jej meno, tak isto ako nám nie je známa identita jeho druhej ženy. Predpokladáme, že pochádzala zo Starej Ľubovne alebo blízkeho okolia, pretože v testamente sa spomína majetok, ktorý do manželstva priniesla a taktiež tu figuruje ako spolumajiteľ chmeľnických majetkov jeho švagor. Meno tiež nepoznáme, preto sme v príbehu „oživili“ síce reálnu, ale nie autentickú postavu. Z vtedajšieho obyvateľa Starej Ľubovne a Kovaľského súčasníka Martina Tyssera sme spravili kapitánovho švagra a jeho sestra Barbora sa stala Andrejovou druhou ženou (tu sme si pomohli fantáziou). V testamente pani Kataríny Malchrowej z roku 1670 sa objavil výraz „P. Kapitanka“, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o druhú manželku Andreja Kovaľského, ale ani tu nie jej meno, iba titul (respektíve prezývka), ktorým ju ľudia v meste oslovovali aj po smrti muža. Toto manželstvo bolo plodné, pretože sa z neho narodili traja synovia – Shamir, Štefan, Wladislav a dve dcéry Dorotka a Agátka. Majetok A. Kovaľského nebol zanedbateľný, aj keď nepatril medzi najbohatších na Spiši a zrejme ani v meste. Iba v hotovosti odkázal svojim blízkym 7 600 zlatých. Pre zaujímavosť, hradný kňaz zarábal v roku 1627 ročne 60 zlatých, pisár štvrťročne 15 zlatých a kľučiar za tu istú dobu iba 4 zlaté (floreny). V Starej Ľubovni vlastnil Kovaľský dom s celým príslušenstvom, ku ktorému patrili hospodárske zvieratá, záhrady, polia a lúky. Niekde v blízkych lesoch vlastnil majer s okolitou pôdou. V držbe mal spolu so švagrom aj chmeľnické šoltýstvo a tamojší mlyn. V testamente spomína aj zlaté a strieborné predmety patriace k domu, ako aj zbrane, ktoré odkázal deťom. Keďže svoj testament diktoval ležiaci na smrteľnej posteli v komnatách hradu, predpokladáme, že tu mal zariadený aj príbytok. Lepší komfort však musel jemu a jeho rodine poskytnúť dom v meste, pretože hrad v tom čase skôr pripomínal kasárne.
Posledná strana z testamentu Andreja Kovaľského.
Dôsledný v živote, skromný v smrti Doteraz sme v poslednom pokračovaní nášho príbehu opisovali vyplácanie, respektíve ročné dorovnávanie žoldu hradnej posádky na sviatok sv. Martina. Táto informácia sa objavila v kapitánovom testamente, kde spomína finančné prostriedky, ktoré mu prikázal spišský starosta vyplatiť vojakom v deň zasvätený ich patrónovi. V Uhorsku bol sv. Martin oddávna výnimočne uctievaný ako rímsky vojak narodený v Panónii (čiže na území Maďarska). Z jeho životopisu je známe, že keď sa rozhodol opustiť rímske légie, odmietol „donativum“, čiže peniaze vyplácané legionárom pred bojom, čím dal najavo, že ho k armáde už nič neviaže. Prevzatie financií by znamenalo opak. Preto práve na sviatok sv. Martina bolo zvykom vyplácať ročný žold vojakom. Tým, že zobrali od chlebodarcu peniaze, mu zároveň potvrdili svoju vernosť a oddanosť. Keďže išlo o výnimočný deň, nemohla tu chýbať hostina, ktorú sme inšpirovaní inými zdrojmi preniesli aj na náš hrad, kde sa táto udalosť s najväčšou pravdepodobnosťou každoročne opakovala po celé stáročia. Rozprávanie o kapitánovi hradnej posádky Andrejovi Kovaľskom ukončíme úvodnou vetou z jeho testamentu, ktorá by mohla byť akýmsi mementom pre všetkých, ktorí bez akýchkoľvek morálnych zásad zhromažďujú hmotné statky a pritom pred Boží súd aj tak predstúpia zarovno s posledným žobrákom. Ide o voľný preklad pôvodného zápisu: „Dušu moju stvoriteľovi do jeho rúk dávam. Telo moje zemi tej, prosím, aby v kostole farskom v Ľubovni mohlo byť pochované, v hrobe čo nebožtík pán Vojtech Pruskovský je pochovaný, bez zbytočných ceremónii, prosto na štvrtý deň po mojom skonaní. Truhlu chcem obyčajnú iba na čierno natretú…“
Pavol Mišenko
Článok bol uverejnený v ĽN č. 23 (13. jún 2017)
P.S.: Ak sa chcete vrátiť k doteraz uverejňovaným príbehom v ĽN, nájdete ich na: http://www.staralubovna- historia.estranky.sk/fotoalbum/poviedky-z-historickou-tematikou/ alebo na www.lms.sk.
Comentarios