Streda 20. augusta 2009, zápas play-off Európskej ligy medzi MFK Košice a AS Rím. Vo Všešportovom areáli ukazuje časomiera 69. minútu, keď Ján Kozák sťahuje z ihriska Dávida Škutku a nahrádza ho ešte len 18-ročným Kamilom Karašom. Pre odchovanca Junošportu sa začína odvíjať futbalový príbeh, ktorý mu však, okrem radosti, priniesol i sklamania.
Za dvanásť rokov ste vystriedali celkom sedem klubov, čo je dosť. Na jednej strane sa síce nestihnete úplne zžiť s tímom, na strane druhej spoznáte rôzne štýly hry, prácu viacerých trénerov... Ako sa na to pozeráte vy?
- Každý klub, v ktorom som hral, mi priniesol do kariéry a života niečo nové. Či už to boli tréneri, spoluhráči alebo ostatní ľudia z prostredia klubu, s ktorými trávite dennodenne väčšinu svojho času, spolu vyhrávate a prehrávate, tešíte sa i smútite. Za ten čas, samozrejme, človek naberie mnoho skúseností. Vidí a porovnáva prácu trénerov, z ktorých každý má iné metódy, videnie futbalu a systém, do ktorého mu možno nepasujete a vtedy šport neprináša len radosť, ale aj náročnejšie obdobia. No tie takisto patria k futbalu a treba ich prekonať.
Ako mladík ste si zahrali v Európskej lige, šesťkrát ste obliekli i dres U21 s dvojkrížom na hrudi, v ktorom ste dokonca rozvlnili sieť. Považujete to za najsvetlejší okamih svojej kariéry?
- Reprezentácia je, myslím, pre každého športovca to, po čom túži vždy najviac. Aj ja som sníval o tej seniorskej, ale, bohužiaľ, nepodarilo sa mi to, pretože som možno niektoré kroky neurobil správne. V mládežníckych kategóriách som Slovensko reprezentoval od U17 až po U21 a mám na to veľmi pekné spomienky. Tešil som sa na každý zraz a užíval si to tam. Je to určite jedno z najkrajších období v kariére, ako tiež spomínaná Európska liga s Košicami a zápas proti AS Rím na vypredanom štadióne.
A otočím – na čo spomínate najneradšej? Bol to rok 2012, keď vás vtedajší MFK Košice nechcel pustiť preč a z prestupu, vraj bolo v hre i Holandsko, napokon nebolo nič?
- V období, keď sme hrali ligu a bol som v reprezentácii, tak sa stále objavili nejaké ponuky. Niektoré konkrétne, niektoré len neoficiálne. Absolvoval som aj viacero skúšok a mnohokrát som bol už jednou nohou inde, ale vždy to na niečom stroskotalo, z čoho som bol viackrát smutný. Takže áno, to, keď sa po vydarenom období nepodarí prestup do lepšieho klubu, sú pre futbalistu asi najťažšie okamihy.
Po krátkych anabázach v Olomouci, Podbrezovej, Zlatých Moravciach či VSS ste napokon zakotvili v inom klube košickom klube – FC. Čím vás jeho funkcionári presvedčili, že ste im položili podpis na papier?
- Ako je známe, rôzne okolnosti spôsobili, že Košice nie sú nejaký čas v najvyššej slovenskej lige. Pred tromi rokmi sa však našli ľudia, ktorí to chceli zmeniť, a tak vznikol klub FC Košice. Všetci by sme boli radi, aby sa do metropoly východu vrátil ligový futbal čo najskôr. I keď to nie je ľahká cesta. Prišiel som tam, pretože mám ku Košiciam vzťah, záleží mi na klube a chcel by som mu pomôcť tento cieľ dosiahnuť.
Začínate v ňom už tretiu sezónu, možno vás teda považovať za jeho stálicu. Berú vás tak i vaši spoluhráči?
- Tak s prestávkami som v klube jeden z najdlhšie pôsobiacich hráčov. Myslím, že spoluhráči to vnímajú, ale nejako to neriešim. Snažím sa pomôcť každému, či už na ihrisku alebo v kabíne, aby sa cítil dobre, pretože kolektív je v športe to najdôležitejšie.
Tím FC Košice vyzerá na papieri veľmi slušne. Pred sezónou ho posilnili viacerí fortunaligisti i kolumbijské duo Cortes – Gonzáles. Poškuľujete teda po najvyšších priečkach, či nedajbože postupe?
- Ako som spomínal, dlhodobý cieľ je nastavený, ale vždy sa rozhoduje na ihrisku. Tam chceme a potrebujeme byť lepší, ako momentálne sme. Mená nevyhrajú zápas.
Po výbornom štarte prišli prehry s Banskou Bystricou a Skalicou. Neovplyvnilo to trochu atmosféru v kabíne?
- Mrzí hlavne domáca prehra s Duklou, kedy sme mali zápas dobre rozohraný, no nepodarilo sa nám zvíťaziť. Po týchto stretnutiach určite vládne sklamanie, avšak idú rýchlo za sebou, takže nemôžeme nad tým dlho smútiť, ale treba sa sústrediť na nasledujúce zápasy. Byť na nich pripravení a odovzdať a ukázať na ihrisku viac ako doteraz, pretože to nestačí.
Dlho ste boli na ihrisku „playmakerom“, mozgom tímu, z kreativity ktorého ťažili spoluhráči. Je to tak stále alebo máte za úlohu aj čosi iné?
- Momentálne hrávam na poste, ktorý nie je vyslovene ofenzívny, ako som bol zvyknutý, ale často sa tiež zapájam do defenzívy, z čoho vyplýva, že sa do šancí dostávam oveľa menej a nemám ani toľko priestoru na tvorenie hry. Momentálne teda nepomáham mužstvu gólmi tak, ako chcem a viem. Na druhej strane sa poznám, že góly dávať viem, aj pripravovať, preto verím, že to zlomím a spoluhráčom budem pomáhať viac.
Mnoho mladých chlapcov sníva, že sa stanú novým Hamšíkom, Škriniarom či Dúbravkom. Profi chlebíček býva, ale niekedy horký...
- Každý mladý športovec sníva a má vzory. Avšak, keď sa chce stať profesionálom, stojí to veľa obetovania, či už jeho alebo jeho rodiny a okolia. Práve sen ho motivuje trénovať viac, starať sa o svoje zdravie a dosiahnuť cieľ, ktorý má.
Snívať je teda dôležité...
- Určite.
Talent nestačí?
- Talent je len časť športovca – dôležitá, ale nie najdôležitejšia. Základ je tréning, robiť všetko naplno, pridávať si po ňom, atď. A nemenej dôležitá, aj keď sa u nás o nej mnoho nehovorí, je mentálna príprava, t.z. mať správne nastavenú hlavu v tréningoch a zápasoch.
Kamil Karaš myslí aj na okamih, keď zavesí kopačky na klinec. Pred dvomi mesiacmi úspešne zvládol bakalárske štátnice na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Momentálne je vaším domovským stánkom Čermeľ, ešte túto jeseň sa to však zmení. Svoje domáce zápasy budete hrávať v modernej futbalovej aréne, do ktorej sa po dokončení zmestí takmer 13 000 divákov. Tešíte sa na ňu?
- Mojím prianím vždy bolo zahrať si na novom štadióne, takže verím, že sa mi to podarí. Je krásny, i keď je z neho postavená zatiaľ len časť. Pár týždňov dozadu sme boli na jeho obhliadke a pozreli sme si i šatne, ktoré vyzerajú fakt pekne. Myslím, že sa naň všetci tešíme.
Stará Ľubovňa síce nový štadión nebuduje, nový tím ale áno. Futbal v nej sa tak, po rýchlom páde takmer až na dno, opäť stavia na nohy. Sledujete aspoň trochu dianie u nás?
- Áno, Starú Ľubovňu sledujem stále. Je to moje mesto, kde som vždy, keď mám voľno. Som rád, že sa jej momentálne darí a budem držať prsty, aby to takto bolo celú sezónu. Mužstvo sa obmenilo, prišiel skúsený tréner, výborní hráči, ktorých poznám. Klub aj mesto si zaslúži, aby po ťažšom období hrala Stará Ľubovňa opäť pekný futbal a aby chlapci bavili ľudí na tribúnach.
Hádam i s vami. Čo poviete, uvidíme vás, o pár rokov i v žlto-červenom drese?
- Všetko je možné. Ešte by som však chcel niečo dosiahnuť s Košicami. No vo futbale sa nedá plánovať, preto ťažko povedať. Ale keď budem zdravý, raz si snáď za Starú Ľubovňu zahrám. Kedy, to uvidíme (úsmev, pozn. autora).
VIZITKA:
Dátum narodenia: 1. marca 1991
Výška: 180 cm
Hmotnosť: 74 kg
Najobľúbenejší svetový hráč: Hamšík, Modric, Neymar
Najobľúbenejší klub: Real Madrid, Borussia Dortmund, Ajax Amsterdam
Číslo dresu: 10
Číslo kopačiek: 7,5
M.V.
foto: archív K.K.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 32 (2. september 2021)
Comments