Vďaka dobovej fotografii z 80-tych rokov minulého storočia od neznámeho autora, ale zo súkromného archívu nám známeho Staroľubovňana Ernesta Schmögnera sa prenesieme v čase do obdobia, kedy bola budova našej železničnej stanice pýchou nášho mesta. Keďže čitateľ ĽN ponúkol zábery z exteriéru a interiéru, pripájame fotografie z približných pozícií fotografa vtedajšej doby.
Ponúkame nevábny pohľad na exteriér, a to preto, lebo súčasný majiteľ kedysi významnej budovy, v čase s minimálnym množstvom vozidiel na cestách, „bojkotuje“ opravu budovy Železničnej stanice Stará Ľubovňa nedostatkom financií na jej obnovu. Z môjho pohľadu je to smutný počin a značná nezodpovednosť voči občanom nášho mesta.
Pokúsim sa to otočiť na pozitívnejšie spomienky na zašlú slávu bufetu - reštaurácie sídliacej vo východnej časti tejto budovy. Vždy, keď sme ako študenti odchádzali vlakom do školy v Prešove a v Košiciach, mali sme začiatkom tretieho tisícročia v tejto reštaurácii stretnutie pred odjazdom za štúdiom mimo okres. Reštaurácia (bufet) ponúkala občerstvenie a my sme tu v družných debatách absolvovali prípravu na dlhú cestu s prestupom na rýchlik v Plavči. Tam nás neminula ďalšia prestávka súvisiaca s čakaním na rýchlik, kde sa k nám pridali študenti stredných a vysokých škôl z priľahlých obcí v okolí Plavča. Cesty boli vždy zábavné a smiech sa ozýval takmer z každého kupé. Na tieto chvíle s kamarátmi zo študentských čias spomínam vždy s náramným úsmevom sprevádzaným dojímavou grimasou v očiach.
Interiér sa tiež veľmi nezmenil k lepšiemu hodnoteniu - vymenené okná, lavičky na sedenie, pôvodná dlažba a dvere, zachované umenie daného obdobia na stenách v útrobách budovy. Pribudol automat na kávičku a čaj, ktorý nahradil prosperujúci a fungujúci bufet ponúkajúci zázemie pre študentov, robotníkov, turistov a iných pútnikov cestujúcich vlakom za vzdelávaním, prácou a dobrodružstvom.
Dnešné zábery sú zhotovené v máji tohto roku na cyklopotulkách po meste.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 24, 19. jún 2024).
Jozef Majerniček, foto: autor, archív Ernesta Schmögnera