V modrých očiach pána Michala Šenitku zo Šarišského Jastrabia bola v deň osláv jeho výnimočného jubilea usadená spokojnosť, pokora i malá šibalská iskra. Aj pri spoločnom fotení radšej schoval babuľku, napokon pri chôdzi mu pomáha iba minimálne. Obklopený rodinou žiaril a v detailných spomienkach sa vracal k tým najhlavnejším bodom svojho 100-ročného života.
Dar dlhovekosti v obci
Obec Šarišské Jastrabie má akoby patent na dlhovekosť. Okrem toho, že tu žije niekoľko ľudí nad 90 rokov, je naozaj výnimočné, že tu v krátkom slede oslávili tretiu storočnicu. A dokonca tu pred vyše 20-timi rokmi jedna obyvateľka so svojimi nedožitými 105-timi rokmi zrejme stále drží okresný rekord. Ako s úsmevom podotkol starosta obce Ľubomír Rešetár, ktorý vzácneho jubilanta s rodinou prijal na obecnom úrade, ide skôr o náhodu. Aj najaktuálnejší „stvokár“ si vypočul okrem gratulácií i slová uznania. „Výraznou mierou sa pričinil o výstavbu mnohých budov a domov,“ podotkol starosta. Napokon pán Šenitka bol zručný majster murár. Popri zamestnaní vo svojom voľnom čase chodili na murovačky so svojím bratom Eliášom (familiárne Iľkom). Počas svojho života pracoval ako policajt (šandar) v Ľubotíne, kde nastúpil hneď po vojne. Neskôr robil na Prefe v Orlove betónové preklady na stavby a jeho posledným zamestnaním bolo JRD Nový Život Ľubotín, kde pracoval v stavebnej čate a odkiaľ sa v roku 1977 pobral na zaslúžilý odpočinok. Aj keď, ako pripomína rodina, veľmi neodpočíval. Murárskemu fortieľu zostal verný ešte dlhé roky. Aj dnes udivuje fotografia, kde ešte v 96-tich rokoch pomáha na stavbe.
Rok a pol na fronte Devätnásty február 1920 svieti v kolónke dátumu narodenia pradedkovi Michalovi, ktorý s láskou pozoruje svoju rodinu. Jedna pekná spomienka smerovala k už nebohej manželke Anne, ktorej prisahal lásku a vernosť po vojne v septembri 1945. Bola to dvojsvadba, v ten istý deň stála pred oltárom aj sestra pána Michala. Keď sa o niekoľko rokov oženil aj brat, opravili si dom, v ktorom býva pán Michal s rozvetvenou rodinou svojho jediného syna Michala dodnes. V spomienkach nemohol, akože ináč, obísť rok 1941, keď narukoval do kasární v Levoči. Tam absolvoval základný výcvik pred nástupom na front, o 5 mesiacov už smeroval do Bieloruska. „Viac ako jeden a pol roka som nevidel slovenskú zem,“ prízvukuje oslávenec, ktorého pamäť siaha k tým najmenším detailom. Hrôzy vojny na vlastnej koži, ale i hrdinské zážitky, keď pomohol mladej dievčine pred zajatím i náhoda, ktorá ho v roku 1943 konečne a s nasadením života vrátila domov, sú v hlave storočného muža zapísané ako vo veľkej knihe. Z tej rád čítal svojim trom vnúčatám a dnes už aj ôsmim pravnúčatám. A čoskoro bude možno aj prvému prapravnúčaťu. Blízki na ňom obdivujú nielen skvelú pamäť, samostatnosť, záujem o okolie, má prehľad o politike a interesuje ho všetko, čo sa vo svete deje, ale relatívne dobré zdravie, ktoré by mu mohli závidieť aj o generáciu mladší. Pán Michal nám síce s úsmevom ukazuje, že občas potrebuje nejakú tabletočku pod jazyk, pred rokmi mal menší cievny problém, ale ináč ho nič vážne nekvári. Za doktorom chodieval skôr na debatky, s jeho otcom ho spájali vojnové spomienky. Obdivuhodný je aj jeho zmysel pre moderné technológie, sám si vypýtal mobil. „Nikdy alkohol, cigarety, žiadne pivo,“ vyratúva, keď sa vyzvedáme na životosprávu. „Robota ale hej, tej bolo dosť,“ dopovie a dá sa z jeho tváre, ktorú čas poznačil len veľmi milosrdne, vypozorovať obrovský zmier so všetkým. Žiadne sťažnosti, pripomínanie bôľov, len spokojnosť. „Každý človek má napísané, dokedy tu bude. To len pán Boh vie,“ dopovie opäť s pokorou.
Vydanie článku podporila obec Šarišské Jastrabie
Foto: autor, archív rodiny
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č.7/2020 (25. február 2020)
Yorumlar