MOJE VOJNOVÉ STOPY - seriál pokračuje spomienkami na život na dedine

Ľudia na dedine kedysi žili viac spätí s prírodou, ťažká práca okolo gazdovstva bola pre nich prioritou.

Ukážku bývania v minulosti ponúka ľudová izba vo Forbasoch.

Okrem ťažkej práce ľudia nezabudli na spoločenský život. Rodinné i susedské väzby mali veľký význam. Aj Štefan Dubjel z Forbás ich zachytil vo svojich spomienkach a do knižnej publikácie ich spracovala jeho vnučka Judita Leščinská.

ŤAŽKÉ OBRÁBANIE RODNEJ ZEME

Po zime bolo najviac roboty okolo zemiakov. Tie sa priorali za kravičkami, skyby boli veľké ako lavice, za tri týždne sa tie skyby pokopali motykami a keď vychádzali zo zeme, tak sa ich bránilo. Keď lepšie podrástli, znovu sa okopávalo motykami a keď už boli dosť veľké, tak sa ich oborávalo s malým pluhom so záprahom jednej kravy, alebo kto mal koňa, tak s koňom. Úroda bola ako-kedy, za celý deň jeden človek keď nakopal dve-tri vrecia, keď štyri, tak to už bola veľká úroda. Hnojilo sa len maštaľným hnojom, aj to nie výdatným, lebo v maštali sa podstieľalo sekanou čačinou, nakoľko nebolo dostatku slamy. Gazdovia si v jeseni navozili z lesa aj po 15 fúr čačiny. Slamy bol nedostatok, a to málo, čo bolo, zjedli kravy cez zimu. Pamätám sa, keď z jednej role od 7 gbelov naviazali 7 snopky (jeden gbel asi 40 kg), to bolo v roku 1907, ale to bol, pravda, ten suchý rok. Slamy však bol stály nedostatok, keďže pôda sa slabo obrábala a hnojila. Pšenicu tu ľudia vôbec nepoznali, až po prvej svetovej vojne. Kravičky si každý pásol sám, kde nemali svojho pastúcha, tak si dávali pásť za dojednanú odmenu. Na pole sme chodili v krpcoch, ale poväčšine boso. Aj ja som chodil najviac boso, lebo krpce keď vyschli, veľmi ohrýzali nohy. Chodil som radšej boso, hoci som si pozbíjal prsty na nohách. Raz som sa tak potkol na kameň, že mi naraz odskočil necht z veľkého paľca na pravej nohe tak, že mi už viac ani nenarástol. Jalovinu sme pásli po poriadku, postupne po dvaja. Z jari len tu po lúkach a cez leto na Lomnickom, tam mali naši otcovia kúpené pasienky. Po dva dni a noci po dvaja ku tej jalovine, nabrať na tie dva dni chleba, omasty a sa putovalo takých 18 kilometrov. Keď bolo pekne, tak bolo dobre, ale keď prišli psoty, búrky, to bolo hrozné. Človek zmokol a nebolo sa kde osušiť a trebalo ešte aj nocovať tam. Tak sa to ušlo aj dva razy do mesiaca tam pásť tú jalovinu, takže to bolo veľké trápenie, tak tie pasienky odpredali Kolačkovianom.

UŽ ZABUDNUTÉ NÁZVY OBCÍ

A ešte dačo z tej maďarizácie. Obce premenovali na maďarské. Napríklad Forbasy boli premenované (roku 1910) na Poprad - Falu. Ináč prezývku sme mali Torbiaci, to už každá obec mala ešte dajaké prímeno. Tak uvediem ešte zopár názvov obcí. Hniezdne bolo Gnezda - Capi, Stará Ľubovňa - ÓLubló - Čušoci - Punovie, Nová Ľubovňa - Ujlubló - Gorgole, Kolačkov - Kolacs - Rodžoky, Chmeľnica - Komlóskert, neskôr Hopgart - Švabi, Kamienka - Kovesfalva - Dročáre (ináč sú to Rusnáci), Lacková - Lackovágása - Oroli alebo Taboli, Nižné Ružbachy - Alsózugó - Hajkace, Vyšné Ružbachy - Felsozúgó, tiež Hajkace, Podolínec - Podolin, nemecky Pudlein. To bola nemecká obec, taktiež Hniezdne bola nemecká obec, aj Chmeľnica - Nemci. Ozaj, vtedy mládež nemala žiadnej radosti z toho života. Neslobodno bolo si večer ani zaspievať, lebo žandáre nás naháňali a keď daktorého chytili, tak ho dobre zbili.

STRAŠIDELNÉ PRÍBEHY

Ešte sa vrátim kúštik dozadu, opíšem tie zvyky a povery, jaké tu medzi ľuďmi panovali. (Rok 1902) schádzali sa v zime, keď boli dlhé večery. Rozprávali si rozprávky, lebo čítanie nebolo a ani neznali čítať. Tak len, ktoré bolo kúštik zbehlejšie, tak navymýšľalo všelijaké somariny o zbojníkoch, o ježibabách, o smrtkách a samých strašidlách. To všetko bolo také zostrašené, že večer vonku jedno nevyšlo ani za svet, len dvaja a držali sa za ruky, aby daktorého ten zbojník alebo smrtka nepochytila. Sliepky, tie sedeli v noci v sieni na žrdiach, pravda, medzi nimi aj kohút. Keď ten zatrepal krídlami a zakikiríkal, odrazu všetko vyskočilo, aj tie kúdele popadali na zem, a chytro jedna letela ku lyžiciam, ktoré boli navešané na ráme sofky (kredenca) a obracala ich na opačnú stranu a pritom sa modlila za toho človeka, ktorého vodí.

ŽIVOT BOL INÝ AKO DNES

Pravda, vtedy nebolo čudo aj poblúdiť, snehu bolo veľmi veľa, aj vyše metra, a cesty žiadnej. Keď sme išli do Hniezdneho do kostola, tak len chodníkom, lebo žiaden voz neprešiel cestou, pretože každý sedel doma pri kozube.

To bolo také čudeso, postavená kaplica zaberala štvrť miestnosti. Pálilo sa do toho zvonku z pekárnika. To sa naložilo naraz, keď to drevo zhorelo, ostalo len uhlie, tak sa ten otvor zamuroval, aby teplo neunikalo. Na druhý deň, keď trebalo páliť, tak zas rozobrať otvor, takže hlina musela byť vždy hotová, to bolo len na teplo. A varilo sa len na vatre, to bolo pri tej kaplici vymurované, zospodu to malo otvor na drevo, ale tam vlastne bývali škvrky, no a na tom v určitej výške bola vatra. Varilo sa v kotlíku alebo v hrnci na drajfuše (na železnej trojnožke) - to urobil Cigán. Nad tým bol urobený komín na von, čo dym odchádzal.

NEMOHOL HOCIKTO ZVONIŤ, ZVLÁŠŤ ŽENY

Domy boli drevené, nediľované, dlážka bola len z hliny vylepená, takže sa mali kde trimať tie škvrky, teraz toho niet vôbec. To boli také koníky, dačo menšie jak chrústy, malo to šesť nôh, zadné boli dlhé, čo na nich skákali aj s nimi škrkali po krídlach. Najhoršie to bolo v noci, to bolo až také prenikavé, vyrušovalo to zo spánku. A bolo to dom pri dome, keď sa išlo v noci hore dedinou, tak to bolo čo počúvať, len samé škrr a škrr.

Vartovalo sa naporad, jeden dom do polnoci, druhý po polnoci. Každú hodinu museli odpískať na píšťalku a po tme a po blate po uši, lebo chodníka žiadneho nebolo a cesta bola mäkká.

Cez obec pretekala voda z Travného Grondu. Kanál miestami siahal až do pol cesty, podľa toho, jaký kde papľuch gazda býval, takže cesta bola vždy rozmoknutá. V tej vode bolo plno žiab, takže kačky a husi mali v nej sólo. A keď prišla búrka a privalila sa voda od Cigánov, tak to išla celou dedinou, vtedy bolo blata po kolená. Pri búrke sa zvonilo v kostole, aby sa tá búrka rozišla. Hromy bili divoko, až sa zem otriasala. Veža bola drevená (r. 1909), laná od zvonov viseli až dolu do kostola. Dva zvony boli neveľké, takže mohol jeden s nimi zvoniť, to jest poťahovať za tie laná, a tak pekne zvonili „hop galgan - cup galgan“. Dakedy sa podarilo tú búrku aj zahnať. Po búrke sme išli do krčmy a dostali sme po poldeci pálenky. Ale keď vybil ľadovec zrno, to už odniesol daktorý z tých, čo zvonil. Už na daktorom našli, že pre neho ľadovec vymlátil úrodu. Koho odsúdili, že je príčinou on, tak viac zvoniť ísť nesmel, zvolili druhého. Lebo na to boli tiež voľby, nemohol hocikto ťahať zvony. Jeden bol z výboru a traja takí chlapi alebo chlapci, to už si výbor vyberal, že kto môže. Pre túto funkciu žena neprichádzala do úvahy, poškvrnili by sa zvony.

Ďalšia časť bude pokračovať výberom zápiskov Štefana Dubjela z obdobia pred a počas 1. svetovej vojny.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy,

foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 6, 26. marec 2025).