MOJE VOJNOVÉ STOPY Seriál pokračuje ukážkou medziľudských vzťahov pred 1. sv. vojnou

Štefan Dubjel z Forbás, ktorý sa narodil v roku 1897, nám zanechal cenné zápisky, ktoré vyšli vďaka jeho vnučke Judite Leščinskej v knihe Moje vojnové stopy. Je veľkým zázrakom, že si ich spísal v dôchodkovom veku a rodina uchovala. Časť z nich opäť vyberáme pre tých, ktorí sa radi vracajú do minulosti cez autentické príbehy.

Život na dedine v minulosti bol spätý hlavne s prácou na poli.

AKO SI PORADIŤ S PIJANOM

Kostolníkom vo Forbasoch bol Ján Ružbašan, býval až na vyšnom konci dediny. Mal dva kone. Rád si vypil, lebo chodil na zárobok s tými koňmi, takže peniaze na pálenku mal. Avšak žene na domácnosť nikdy nechcel dať. Tak ona si myslí, čo mám robiť s tým korheľom. Počkaj, však ja od teba vytiahnem tie peniaze. I pošla do šomšeka (drevená truhlica na obilie), nabrala ovsa do gorčika, a keď on prijechal domu, povedá mu: „Jašu, tu priniesla jedna baba ovjes, zebyš si kupjol.“ A on: „Co za baba?“ „To tobje do tego nic, nefce benšč mianuvaná, len daj peneži!“ A tak dostala peniaze za jeho vlastný ovos. Takto si poradila aj inokedy, keď potrebovala peniaze a on jej nechcel dať.

ČO VEDIA NAROBIŤ KLEBETY

A ešte jeden prípad o mužovi a žene, čo sa nedá tak ľahko zabudnúť. Stalo sa to roku 1903, v júni to bolo. Istý občan bol v Amerike, ženu mal tu vo Forbasoch. Gazdovala, bola to veľmi zbehlá žena, lietala, zháňala, len aby dačo usporila.

No dakomu sa to nepozdávalo, isto musela ho tiež podkopnúť, lebo ona sa nikomu nedala previesť, aj sa rada súdila. Tak čo s ňou, jak by ju znemožniť. I opísal ju ku mužovi do Ameriky, že mu žena behá za chlapmi. Pravda, list bol anonymný, svoju adresu neudal. Toho v Amerike to strašne rozzúrilo, čo teraz robiť, ženu mal rád. Tak sa rozhodol, idem sa pozrieť, čo je na tom pravdy. A tak pán K. J. cestoval domov kvôli tej somarine, čo mu dakto naľapotal na tom papieri. Žena nič netušiaca, čo sa robí, jaká zrada, spokojne okopávala zemiaky na Nokľach pri vode. I naraz zbadá – ide voz poza vodu a z toho voza jej dakto hrozí, nadáva a hreší. Pomyslela si: „To isto len môj pôjde domov.“ Pobrala sa hnetka domov privítať muža. A čakala, či je to naozaj on. No, nemýlila sa, veru on dojechal. Zastali pred domom, povozníkovi nevyplatil, aby mu neušiel, len mu prikázal: „Ta tu čakaj, kým neprídem!“ I pošiel dnu. Len to bola chyba, že bol opitý, lebo triezvy by ináč jednal. Ženu zbil, dokopal, vyšiel von, sadol na voz a hybaj nazad do Ameriky! (Cesta loďou vtedy trvala vyše troch týždňov). Tak prišiel pokoriť nevinnú ženu až z Ameriky. Neviem, či bolo ľahšie na svedomí tomu, čo ju opísal. A tak čas ubiehal. Vrátil sa späť do kraju roku 1910 a doviezol aj mašinu mlackárňu, čo sa mlátilo s ňou ovos aj jačmeň. Zase poľahčujúce otroctvo.

POKROK SA NEZASTAVIL

Od rána do večera krútiť, to veru tiež nebola radosť, len toľko, že sa vymlátilo viac ako cepami.

Keď cepami mlátili štyria, to bolo ľahšie, lebo to išlo do taktu lupu - cupu. Ale keď sám, to bolo veľmi ťažko. Bola to práca na celú zimu. Keď sa skončilo mlátenie, tak zase sane do rúk a hybaj do poľa na jadlovce, aby bolo čo pod statok podsteliť, lebo slamy nebolo dosť ani na kŕmenie. Keď starý majiteľ zomrel, tak s tou mašinou chodil jeho syn Pavel. Tak sme aj my s ním chodili takí výrastkovia, lebo chlapci od 20 rokov, to pošlo všetko na front. Tak sme mlátili v Hniezdnom tým Nemcom. Na večer sme dostali po dve koruny maďarské, a to sme boli radi, že dačo zarobíme, aj že sa môžeme dokopy zísť chlapci a dievčatá a spolu pracovať. Lebo aj dievčatá chodili s nami ťahať tú mašinu. Tak, že som sa pri tej práci zoznámil aj s mojou ženou, ktorá mi chvála Bohu ešte žije.

KEĎ PRIŠLA LÁSKA

Od toho času, čo sme sa tam spoznali, tak sme sa už častejšie zblížili jedno k druhému, ale len tak bojazlivo, nedôverovali sme si ešte, či je to ozajstná láska a či len taká chvíľková. Až raz, keď nám vyšlo jalovinu pásť spolu na lúkach, ktorá bola zohnaná z celej obce a páslo sa zaradom, to bolo v máji 1915 a v júni. Odohnali sme na Lomnické, kde sa páslo tiež zaradom. Vtedy sme si povedali, že sa máme radi. Rodičia jak z jej strany, tak z mojej nemali žiadne pripomienky k tomu, že sa my dvaja schádzame, dokonca sa priatelili a boli radi našej známosti. Ja mal 18 roky, ona 19. Ona v ten rok kŕmila obecné býky. Jedného vykŕmila takého, že vážil 12 metrákov, to bolo celé čudo. Zato, čo kŕmila, mala kus pasienky pre svoje kravy, čo pásli za Rinami, i nejaké koruny.

Ďalšia časť bude pokračovať výberom zápiskov Štefana Dubjela, kde sa venuje životu na dedine, vianočným zvykom...

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy,

foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 7, 9. apríl 2025).