Do našej - vašej obľúbenej rubriky prispieva aj rodák zo Starej Ľubovne Pavel Novák, v dvoch častiach už priblížil detstvo i dospievajúce roky, tentoraz sa v spomienkach prehupol na strednú školu.
Skratka JSŠ v rokoch, na ktoré rád a často spomínam, znamenala názov školy, ktorá vtedy zjednocovala základné povinné 8-ročné vzdelávanie a trojročné výberové, akože gymnaziálne štúdium. Spolu tvorili Jedenásťročnú strednú školu. To slovko „akože“ je tam preto, že gymnáziá od nepamäti boli štvorročné, no v Československu v 50-tych rokoch chýbala štátu nová lojálna inteligencia, tak sa narýchlo vychovávala v trojročnom štúdiu.
NEVESELÝ ZAČIATOK ŠKOLSKÉHO ROKA
Pofebruárové vlády (po r. 1948), prirodzene, s odporúčaním strany o jeden rok skrátili klasické gymnaziálne študijné programy s vysvetlením, že novej inteligencii netreba študovať, napr. latinčinu, gréčtinu či základy etiky a psychológie. Veď kto chce študovať po maturite „pánsku“ medicínu, bude si môcť latinčinu zapísať ako voliteľný jazyk. Zato medzi povinnými predmetmi sa objavila predvojenská výchova a stavala železná opona.
Ako každý rok aj vtedy 1. septembra 1956, sme sa stretli v parku na Námestí K. Gottwalda v Starej Ľubovni pred budovou s popisným číslom 6 (na dnešnom Námestí sv. Mikuláša). Mnohí spolužiaci – absolventi základnej školy JSŠ a absolventi 8-ročeniek z blízkeho okolia, všetci plní očakávania sme zazerali na bránu budovy. O chvíľu ju otvoril ujo Kubašovský (školník) a mávnutím ruky nám naznačil, že začíname. Viacerí z nás domácich sme sa zasmiali nad známym prostredím, v ktorom sme sa pred niekoľkými rokmi handrkovali o hračky. Vnútrajšok budovy nepôsobil vábne, priam chmúrno. Optimizmus nám nezvýšila ani poznámka uja školníka, že triedu budeme mať na poschodí s oknami do dvora a oproti miestnosti, ktorej sa hovorí riaditeľňa.
V 50-tych rokoch ju oživoval prísny riaditeľ - profesor Dokuš (na fotografii) s aprobáciou nemčinár a latinčinár. Až na dno nás uzemnila ďalšia správa, že naším triednym bude postrach školy, dejepisár prof. Gunda. Spolu s riaditeľom a chmúravou budovou s kasárenským nádychom to boli podpásovky, na prvý deň v novom školskom roku nenáležite prisilné. Domov sme odchádzali so sklonenými hlavami.
VZÁCNA VÝMENA
V 9. ročníku spolu s niekoľkými výchovami už nás očakávalo okolo 15 predmetov a minimálne desiatka pedagógov. Po dvojmesačnom oddychu doslova iskrili energiou. Takže nám, bez reálnych nádejí na ich zdolanie, neostávalo iné, len od prvých septembrových dní po večeroch poctivo zaťažovať mozog, zohrievať stoličku a drilovať pamäť. Najmä dejepisom s naším triednym, lebo na jeho hodinách nebolo výnimkou, že vyvolaný študent mohol „získať“ až tri pätorky. Z novej látky, tiež z predchádzajúcej a navyše aj z neznalostí rokov dejinných udalostí. Tak sme drilovali roky vlády Svätopluka, upálenie Jána Husa, bitku na Bielej hore a pod., pretrpeli sme to a dočkali sa zázraku. Tuším, ešte pred Vianocami sme sa dozvedeli, že pod stromček dostaneme mimoriadny darček - prof. Gunda odchádza z našej školy. Priamo na Filozofickú fakultu v Prešove, UPJŠ v Košiciach.
Miesto za katedrou po odídencovi nahradil prof. Damitš (na fotografii dole), rodený historik, znalec celého Spiša. Dejepis sa stal naším obľúbeným predmetom a takým ostal až do našich maturít. Rovnako ako prof. Damitš, ktorý nás navyše učil aj jazyk nemecký, zemepis a nerobilo mu problém zasuplovať aj napr. fyziku. V mojich spomienkach si zaslúži viac pozornosti. Bol to mimoriadne rozhľadený človek, vzdelaný, medzi nami študentmi sme ho pokladali za novodobého polyhistora.
FYZIKA – ZRAZU TAKÁ ZAUJÍMAVÁ
V súčasnosti to možno pokladať za výmysel, ale v našich študentských rokoch, aby sme boli aj politicky dostatočne podkutí, mali sme si objednávať dennú tlač, od Pravdy počínajúc cez Prácu, Smenu až po chvastavý Svet socializmu. Profesor dobre vedel, že ich doma vo voľnom čase nebudeme čítať, maximálne ich prelistujú naši otcovia, tak nám na jeho hodinách vyhradil niekoľko minút na ich čítanie, prípadne aj na diskusiu. Na 50-te roky to bol naozaj moderný spôsob výučby, ktorý vyhovoval aj nám.
Pretože som miloval fyziku, do dnešných dní spomínam na jednu hodinu, ktorú miesto chorého fyzikára prišiel suplovať prof. Damitš. Celkom na ľahko, s ľavou rukou vo vrecku saka. Oznámil nám, čo bolo potrebné, aj to, že témou hodiny je voľný pád telesa. Povedal k tomu krátky úvod, ktorý hodlal zakončiť experimentom. Nedôverčivo sme sa obzerali, kde a ako, profesor medzitým vytiahol z vrecka detskú hlinenú guľôčku, zakotúľal ju po stole a nechal padnúť na podlahu. To zopakoval ešte raz či dvakrát, významne sa na nás pozrel a oznámil - práve ste videli voľný pád telesa. Rozhovoril sa ešte o dobre známom G. Galileovi, ktorý žil na začiatku novoveku. Tiež skúmal zákonitosti voľného pádu, no nie s guličkami, ale s kameňmi, ktoré hádzal zo šikmej veže v Pise v Taliansku.
V SÍDLE DNEŠNÉHO GYMNÁZIA
Takéto novinky sme sa dozvedeli na suplovanej hodine fyziky prof. Damitšom v desiatom ročníku. To už sme neobliehali triedu v starej budove na námestí, ale oveľa vhodnejšiu a svetlejšiu, znovu v budove bývalej meštianky na Fučíkovej ulici, (dnes tam sídli Gymnázium T. Vansovej). Triedu sme mali na poschodí s oknami do dvora, vedľa prírodovedného kabinetu. Iná budova, iná trieda, to neboli jediné pozitívne zmeny v šk. roku 1957/58 a nasledujúcom. Podstatnejšie zmeny sa dotýkali výrazného posilnenia pedagogického kolektívu mladými profesormi. V oboch školských rokoch zborovňu omladili postupne 16-ti kvalifikovaní, väčšinou čerství absolventi z fakúlt pedagogického zamerania. Prirodzene, viditeľne sa to premietlo aj na kvalite pedagogického procesu a jeho modernizácii.
V našich spomienkach na roky dospievania majú trvalé miesto, pri vzájomných stretnutiach príhody s nimi neobchádzame. Charakter novinového článku mi neumožňuje všetkých adresne vymenovať. Napokon, k tomu slúžia školské kroniky či pamätnice. Rovnako mi neprináleží objektívne ich hodnotiť, každého v triede zaujali čímsi iným, mňa napr. širokým rozsahom odborných vedomostí, ako aj ich zrozumiteľným posúvaním smerom k nám. Bez zbytočného mentorovania, k našim nevyzretým názorom boli tolerantnejší ako ich starší kolegovia. Skôr sa vedeli vrátiť do zmýšľania zodpovedajúceho nášmu veku.
foto: archív
(Pokračovanie nabudúce)
Pavel Novák, Košice
Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 28, 31. júl 2024
Comentarios