Jozef Bravis s manželkou Monikou vychovávali tri vlastné deti. Najprv sa im narodil chlapec, neskôr dvojičky - chlapec a dievča. Keďže obaja majú túžbu pomáhať deťom, rozhodli sa pred dvoma rokmi cez CDR (Centrum pre deti a rodiny) vziať do rodiny dve rómske dievčatká. Monika sa stala profesionálnym náhradným rodičom.
Rodina s piatimi deťmi tak bola nútená vo svojich životoch spraviť niekoľko zásadných zmien.
STARAJÚ SA O ODOBRATÉ DETI
Keď sa manželom Bravisovým narodili dvojčatá, nebolo to ľahké, keďže najmladšia dcéra hneď po narodení dlho bojovala o svoj život. „Bol to čas plný bolestí, modlitieb, ale aj nádeje. So silnou vierou nakoniec všetko dobre dopadlo,“ zaspomínala si mama Monika. Aj preto si rodina povedala, že keď im Pán Boh pomohol, je ich povinnosťou pomáhať iným. „Pracujem s rómskou komunitou už desať rokov. Chodím do osád a dá sa povedať, že niekedy žijem s týmito ľuďmi. Poznám ich príbehy, starosti, radosti... Často mi volajú, ak si s niečím nevedia poradiť, ak potrebujú pomoc, alebo keď nezvládajú výchovu svojich detí,“ prezradil Jozef o komunite, kde sa stretol s rôznymi životnými osudmi obyvateľov. Veľmi ho zaujalo, ako deti po odobratí z rodín fungujú v CDR, ako tam s nimi dokážu pracovať. „Keď som si to prechádzal, stretol som sa s pojmom profesionálny náhradný rodič. Tu sme si to spolu s manželkou celé preštudovali a nadchla nás myšlienka, že takto sa dá pomôcť týmto deťom, aby nemuseli vyrastať v detských domovoch,“ doplnil J. Bravis. Aby sa mohla Monika stať profesionálnym náhradným rodičom, musela prejsť kurzom v Prešove, neskôr ho dokončila v Spišskej Belej.
REKONŠTRUKCIA DOMU I VÄČŠIE AUTO
Rodičia svoje biologické deti pripravovali na zmeny, ktoré nastanú v rodine a tiež na to, že k nim prídu rómske deti, s ktorými musia zdieľať detskú izbu, podeliť sa o hračky, navštevovať jednu školu... Prerobili celý dom a kúpili nové auto. „Môžem povedať, že veľa sa zmenilo aj k lepšiemu. Začali sme si viac všímať naše deti, viac komunikovať. Každé ráno je väčší zhon ako v minulosti a hlavne musíme rozvrhnúť každý týždeň dopredu a naplánovať si každý deň,“ povedal otec rodiny, pre ktorého, ako tvrdí, je nedeľný obed veľká výmena informácií, kde si každý povie, čo sa mu páčilo cez týždeň, čo by potreboval, a tak... Aj v škole spolužiaci na dievčatá reagujú pozitívne. Nikto sa nikomu nevysmieva. Aj to prispelo k tomu, že adaptácia v novej rodine prebehla ľahšie. „Teraz sa občas niekto pozrie, keď ideme všetci spolu, ale už to nejako nevnímame. Berieme to ako samozrejmosť. Je veľmi dôležité zahodiť predsudky a prestať vnímať negatívne okolie,“ dodala Monika.
UDOMÁCNILO SA SLOVO PROFI
Dievčatá ich volajú ujo a teta, pretože Jozef a Monika zastavajú názor, že majú svojich biologických rodičov. Ale niekedy ich oslovujú aj profi mamka a profi ocko. „Ak niekde predstavujú naše deti, tak ich nazývajú profi sestra a profi brat. Osobne si myslím, že takto by to malo byť, lebo teraz sme skutočná profi rodina,“ doplnil otec netradičnej rodiny, kde sa toho po príchode dievčat veľa zmenilo, prešli aj rôznymi krízami. „Keď sme začínali, prvý mesiac chcela manželka každý deň končiť. Ale vzájomnou podporou, povzbudzovaním a pomocou sme to zvládli. Veľmi dôležité je zapojiť do toho celú rodinu. Nemôže to chcieť len jeden z rodiny a pripravený na to musí byť každý.“
POMOHLA IM VIERA
Profesionálny rodič by sa mal nastaviť tak, aby deti, o ktoré sa stará, boli akoby jeho vlastné. Tak sa museli nastaviť aj v rodine Bravisových. Lásku sa snažia dávať všetkým deťom rovnako, aby nik nemal pocit, že je odstrkávaný. Každý je súčasťou rodiny rovnako. „Cudzie dieťa je cudzie. Tu musí mať človek vieru v seba a vieru v Boha, aby mu dal silu. Musí sa nastaviť, rozdávať lásku a ochranu, lebo detí z CDR sú iné. Každé si niečím prešlo. Už len to, že boli odobraté zo svojej biologickej rodiny, je veľký zásah do ich psychiky,“ spresnil Jozef, ktorý dievčatám dopraje aj to, aby sa stretávali so svojou biologickou rodinou, najmä so súrodencami. „Často s nimi rozprávame o ich rodičoch, o súrodencoch. Pozerajú si fotky. Nechceme, aby odpísali svoju rodinu. Niekedy ani rodičia nemôžu za to, čo sa stalo. Prepadnú alkoholu, nemajú prácu, alebo žijú v zlých podmienkach. Dôležité je, aby sa snažili zmeniť svoj život, aby sa v budúcnosti mohli tieto deti vrátiť domov. Rodina je vždy rodina,“ uzavrela Monika Bravisová.
Alena Dudláková, foto: archív rodiny Bravisovej
Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 25, 26. jún 2024
Comments