V Ľubovnianskom múzeu sprístupnili novú stálu expozíciu hájovne z Malého Lipníka. Kedysi z nej mala byť hvezdáreň. V Salamonovej hájovni sa nachádza aj ukážka fliaš v čase meniacich sa podôb minerálky z nášho regiónu.
Hájovňu dal v roku 1890 postaviť Gejza Alapi Salamon. Hlbšia história budovy ponúka spomienku na baróna v podobe spoločnej fotografie s manželkou, náznaku jeho rodokmeňa a text s vysvetlením, kto bola táto rodina. „Ide o veľmi starý rod pôvodom zo Sedmohradska z 12. - 13. storočia. Barón bol dokonca spišským županom. Zaslúžil sa o prenesenie pozostatkov Imricha Tököliho do Kežmarku, o prestavanie chaty Kamzík vo Vysokých Tatrách, bol naozaj rozhľadeným človekom. Spolu s manželkou vlastnili panstvo hradu Plaveč aj poľskú Niedzicu Dunajec. Patril mu aj prameň minerálnej vody v Sulíne. V Malom Lipníku, kde dal postaviť hájovňu pre správcov svojich lesných pozemkov, bola aj sklárska huta, v ktorej sa vyrábali fľaše na Sulínku.
Vyvážali ju aj do Spojených štátov amerických,“ rozhovorila sa o prvotnej histórii hájovne etnologička Ľubovnianskeho múzea Katarína Babčáková. V expozícii sa tak nachádza aj ukážka fliaš známej minerálky z rôznych historických období.
MALA BYŤ HVEZDÁRŇOU
V roku 1980 bola hájovňa z Malého Lipníka prenesená do expozície ľudovej architektúry pod hradom Ľubovňa. Mala z nej byť hvezdáreň. „Slúžila však predovšetkým ako administratívna budova. Pri transfere bola zmenená jej vnútorná dispozícia, pôvodne to bola zrubová stavba, v ktorej žili v rodiny hájnikov a horárov,“ doplnila K. Babčáková o expozícii, ktorá zachytáva dobu od 40. do 70. rokov.
Nachádzajú sa v nej aj veci, ktoré patrili poslednému hájnikovi Jánovi Vojtechovi Klikáčovi. „Najvzácnejšie zbierkové predmety, ktoré tu máme, sú od jeho dcéry Márie Bakajsovej. Spolu s rodičmi bývala v hájovni do 80. roku. Do centra Malého Lipníka prišli, keď mala štyri mesiace, jej brat sa tu dokonca narodil,“ upresnila K. Babčáková. Po jej otcovi sa v expozícii nachádza poľovnícka uniforma, knihy, ocenenia, medaily, vyznamenania za rozvoj poľovníctva na Slovensku a tiež fotoaparát, keďže bol vášnivým fotografom.
AKOBY SA TU ZASTAVIL ČAS
„Sú tu aj predmety, ktoré, dalo by sa povedať, majú srdce. Pretože sú často akoby súčasťou vlastného rodinného dedičstva, mňa aj kolegov konzervátorov či správcu skanzenu. Ide, napríklad o knihy, uniformy, kabáty, doplnky a aj tašky horárov z našich rodín,“ povedala K. Babčáková, čo podľa nej, priestoru dodávajú ducha tej doby.
Návštevníci tu však nájdu aj objekty, ktoré si z detstva alebo od starých rodičov pamätajú a niečo im pripomenú. „Bolo to naším cieľom, aby človek nadobudol pocit, že prišiel do priestoru, v ktorom už akoby niekedy bol. Osobne je pre mňa zaujímavým zážitkom aj realizácia tejto miestnosti. Od priateľov z celého Slovenska sme zháňali valčeky na steny alebo aj originálne keramické lampy, ktoré sú zároveň prispôsobené tak, aby spĺňali bezpečnostné normy, čo nie je vôbec jednoduché,“ dodala K. Babčáková.
Foto: Miriama Sekelská
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10 (16. marec 2022)
Comentarios