Spracovanie ľanu bolo zdĺhavé a namáhavé, kým sa z neho ušili košele či plachty, musel prejsť mnohými tortúrami.
OD SEMIAČKA
Ľan sa spracovával iba ručne. Najprv sa vybral, keď ešte hlavičky neboli zrelé, ale iba zelené (dozrieť sa nechával iba na semená, potom sa musel orafať, t. j. na rafoch poodtrhávať hlavičky a zviazovať do snopkov), z poľa sa doviezli takzvané bosy, to boli také veľké viazanice. Tie snopky sa po orafaní išli namočiť obvykle do mäkkej stojatej vody, to bolo v Home, tam boli také žabince.
Tam bolo treba vojsť do vody až po pás, to muselo robiť súčasne viac žien alebo dievčat, aby ten ľan zároveň pridržiavali, než sa uložil vrstvovite do kruhu, a aby nevyplával, nakoniec ho priložili kameňmi. Takto sa močil, kým vlákno nebolo mäkké, kým sa stonka nedala ľahko oddeliť od vlákna. Zase bolo treba vojsť do vody, ľan pekne poumývať a vyhodiť na breh.
Z MOČARÍN DO BOSOV
Keď trochu stiekol, našlo sa vhodné miesto – obvykle strnisko a každý snopok sa pekne postavil do čutky. Keď bol ľan dostatočne suchý, pozbieralo sa ho a uložilo znovu do bosov. Bosy sa držali na suchom mieste, a keď bolo času (obvykle večerami), pri mesiačku sa ho pukalo. Bola to taká hrubšia lavica, v prostriedku na šírku proti sebe boli vyvŕtané dve diery, cez to pretiahnutý povraz a zviazaný pod lavicou blízko pri zemi. V oblúku povrazu bol položený druk a jeden z pukajúcich ho pridržiaval nohou. Hore na lavici pod povraz sa vložil ľan a dvaja ho proti sebe striedavo pukali.
PUKANIE I ČESANIE ĽANU
Pukanie, to bolo búchanie drevenými kolíkmi, ktoré boli pekne hladko vypracované a volali sa kiľofy. Pukalo sa, dokiaľ neboli steblá ľanu vymrvené a sa miestami ukazovalo vlákno. V takýto čas sa po celej dedine ozývali zvuky pukania. Po tomto úkone sa ľan trel na mendlicach (trliciach), a to po prvý aj po druhý raz. Aby sa lepšie trel, brávalo sa ho dosušovať za pec alebo aj do pekárnika po upečení chleba. Po prvom trení spadlo pazderie z vláken a po druhom trení na dvojitej mendlici bol ľan ako hodváb. Vytretý ľan sa stáčal do motkov a čakal na česanie. Pri česaní sa ľan triedil podľa akosti. Ten s dlhým hodvábnym vláknom bol určený na cverny, s ktorými sa potom šilo ľanové plátno, taktiež sa z neho priadli nite na tkanie tenkého plátna. Kľaky, to je ľan, ktorý sa pri česaní stiahol z kvalitnejších vláken, sa ešte vytriasol z pazderia a robili sa z neho huľky, a priadli sa z neho nite na hrubšie plátno.
VIAC DRUHOV
Priadlo sa na kúdeliach aj na kolovrátkoch. Potom sa z vretien motali nite na haspeľ (motovidlo), po 24 nití a sa zakaždým previazali, takže vznikali pásma, čiže presne počítané, čo bolo potrebné pre ďalšie spracovanie nití. Takých 24 pásem tvorilo lokeť, to bolo veľké pradeno. Tieto pradená sa potom vyvárali v luhu, aby boli pekné biele a pripravené na tkanie. Po vysušení pradien sa ich zase špúľalo z motovidla na špule. Keď už boli nite pošpúľané, mohli sa pripravovať krosná na tkanie. Dohodli sa so ženou, ktorá vedela snovať a mala pre to príslušné náradie (snovadlá a smrtku), a potom sa navíjala presne odpočítaná a osnovaná priadza na krosná. Tkalo sa tenké plátno, hrubé plátno na vrecia, prípadne pokrovce a podobne. Keď sa plátno utkalo, to už bol koniec zimy.
NEKONEČNÉ POLIEVANIE
Na jar sa plátno vyváralo a na trávniku bielilo, to sa polievalo vodou, keď ho slniečko vysušilo, znovu sa polialo, a tak až do popoludnia každý deň, dokiaľ nebolo celkom biele. Na noc sa ho vždy poskladalo a odložilo suché. Po vybielení zaviezlo sa plátno mangľovať do Starej Ľubovne do mangľovne. Odtiaľ sa donieslo krásne rovné a biele. Potom sa z plátna šili mužské košele, ženská a dievčenská bielizeň, plachty na postele, rôzne prikrývky a iné potrebné veci do domácnosti. Všetky práce okolo ľanu až do zobratia plátna z krosien boli namáhavé a plné prachu. Najveselšie boli priadky, a najmä pre mládež, keďže sa stretávali v kúdeľných izbách.
Ďalšia časť bude pokračovať výberom zápiskov Štefana Dubjela o gazdovaní či zvykoch a poverách.
Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 5, 12. marec 2025).
Comments