„Júlia otvor bibliu a nájdi druhú knihu Samuelovu. Dnes začneme čítať o kráľovi Dávidovi a potom večer čo večer postupne ďalšie state, aby sme sa na Vianoce dostali k opisu Ježišovho narodenia, čoby ratolesti vzídenej z tohto rodu,“ s prívetivosťou jej vlastnou vyzvala jednu so svojich zverenkýň kňažná Hedviga Zamoyská, známa aj ako pani Generálova.
Začal sa advent a v dievčenskej škole, ktorú zriadila a zároveň viedla, bolo zvykom pri adventnom venci čítať bibliu. Tento zvyk si kňažná priniesla z domu, napokon ako všetko, čím sa tu snažila ovplyvniť formovanie svojich žiačok.
V najväčšej miestnosti kaštieľa nachádzajúceho sa pod Ľubovnianskym hradom bolo príjemne teplo. To sa šírilo z kachľovej pece, ktorá niesla stopy nedávnej opravy. Aj napriek snahe majstra bolo vidieť, že na jej úplnú rekonštrukciu chýbali peniaze. Z pootvorených dvierok sa ozýval praskot horiaceho dreva, čo bolo tiež znakom nedostatku. Kúriť sa totiž muselo menej kvalitným smrekovým drevom, ktoré rýchlo zhorelo a ešte aj na seba upozorňovalo zvukmi pripomínajúcimi lámanie suchých vŕbových prútov. „S tým drevom je to podobne ako s ľuďmi,“ nahlas zauvažovala kňažná pozerajúc na pruh roztancovaného svetla na podlahe, „aj medzi nimi sa najviac predvádzajú tí, ktorí toho vedia najmenej.“ Po chvíľke zdvihla oči na svoje spoločníčky, usmiala sa a dodala: „no s tým, žiaľ, nič neurobíme, tak isto ako teraz v zime z lesa nedovezieme poriadne vysušené bukové drevo.“
Napriek neľahkej situácii, v ktorej sa spolu so svojimi zverenkyňami ocitla, snažila sa pôsobiť vyrovnane a nezaťažovať okolie starosťami, ktoré musí aj tak vyriešiť sama. Hoc sa na prvý pohľad mohlo zdať, že je obklopená nedostatkom, predsa sa znova cítila byť šťastnou. Veď ešte pred rokom hrozilo, že bude musieť školu nadobro zatvoriť.
ZABUDLO SA NA ICH PRÍNOS
Z Pruska, kde doteraz žila, musela odísť. Nový zákon prijatý vládou kancelára Bismarcka nariaďoval všetkým poľsky hovoriacim obyvateľom, ktorí sa nenarodili na nemeckom území, aby do stanoveného termínu opustili územie ríše. Na prvý pohľad nezáležalo ani na tom, z akých spoločenských vrstiev pochádzali a čomu sa tu venovali. No každému triezvo uvažujúcemu človeku bolo jasné, že hlavnou snahou predstaviteľov novovzniknutého štátu bolo zbaviť sa poľských intelektuálov. Tí sa vracali z cudziny, kde boli nútení emigrovať ešte ich rodičia. Vo východnom Prusku, čoby bývalej domovine, sa snažili šíriť osvetu a národné povedomie. Nebolo im ľahostajné, že tu žijúci ľud pomaly zabúda na slávnu minulosť kráľovstva siahajúcemu od mora k moru, ktorému vládli panovníci hrdo sa hlásiaci k svojim poľským predkom. Nie je sa čomu čudovať. Jednoduchí ľudia potrebovali hlavne prežiť a jediné dedičstvo, ktoré ich zaujímalo, sa zúžilo na hmotný majetok zdedený po predkoch. Navyše v novovzniknutej nemeckej ríši, do ktorej sa dostali aj západné časti bývalého Poľska, sa nežilo až tak zle. Tak prečo by mali niečo meniť?
ZALOŽILA DIEVČENSKÚ ŠKOLU
Hedviga Zamoyská prišla na svet v roku 1831 vo Varšave. Niekdajšie sídlo poľských kráľov sa ocitlo koncom 18. storočia pod nadvládu ruského cára. Ďalšie územia si s radosťou prisvojili Prusi a Rakúšania. Tak sa teda Hedviga narodila mimo územia, ktoré teraz patrilo Nemecku a navyše sa nehanbila rozprávať jej rodnou rečou. Spĺňala preto všetky predpoklady na vypovedanie z východného Pruska. Keďže bola vdovou po Vladislavovi Zamoyskom, generálovi žijúcom v Paríži, čoby emigrantovi, získala aj francúzske občianstvo. Táto kombinácia určite neprispela k udeleniu akejkoľvek výnimky. Nemohla byť preto prekvapená, keď nemecké úrady zamietli jej odvolanie a vysťahovanie sa tak stalo definitívnym. Znášala to veľmi ťažko, pretože po smrti manžela sa rozhodla zasvätiť svoj život službe ľudu, z ktorého pochádzala. Presťahovala sa preto z Paríža do Pruska, kde založila dievčenskú školu. Jej hlavnou náplňou bolo pripravovať mladé dievčatá na ich životné poslanie - teda dobrých matiek a vzdelaných, bohabojných gazdiniek. Napokon najlepšie o tom vypovedajú predmety tvoriace znak školy - kríž, vreteno a kniha. Pani Generálova sa však nechcela vzdať svojho plánu. Pochopila, že v Prusku, kde bolo už v zárodku zapovedané všetko, čo malo akúkoľvek súvislosť s Poľskom, nemôže škola ďalej existovať. Podobne to bolo aj na územiach okupovaných Ruskom. Preto jedinú možnosť videla v presídlení celého ústavu do časti bývalého Poľska, nachádzajúcich sa teraz v Rakúsku. Tu sa úrady správali k prejavom vlastenectva predsa len tolerantnejšie. No tieto neľahké záležitosti už musela pani Generálova riešiť v Paríži.
PONUKA OD ANDREJA ZAMOYSKÉHO
Asi to tak malo byť, pretože tu náhodou stretla svojho príbuzného Andreja Zamoyského, ktorý hneď po oboznámení sa s jej trápením ponúkol riešenie. Iba nedávno kúpil v Ľubovni, ktorá sa nachádzala na severe Uhorska, hrad aj s podhradím. Samotná pevnosť už nebola vhodná na bývanie, ale kaštieľ a hospodárske budovy ležiace v jej blízkosti sa mohli stať po nenáročnej rekonštrukcii obývateľné. „Drahá Hedviga, tým že presťahujete svoju školu do Ľubovne, mi preukážete láskavosť. Ako dobre viete, žiadny príbytok nemá rád samotu a bez pána chátra. No a tento potrebuje opateru už ako soľ,“ navrhol váhajúcej kňažnej. Spočiatku sa chystala ponuku odmietnuť, pretože sa jej to zdalo byť ďaleko a mala pochybnosti, ako sa k tomu postavia rodičia žiačok. Ale možnosť používať celý statok bez platenia nájmu ju nútila hľadať výhody. A tie nielenže našla, ale dokonca nadobudla presvedčenie, že kaštieľ s priľahlým hospodárstvom je na umiestnenie školy priam ideálny. Okrem priestrannej kuchyne sa tu nachádzali celkom dobre zachované izby po predchádzajúcom majiteľovi. Tie môžu slúžiť ako vhodná kulisa praktického vzdelávania, pretože absolventky školy sa celkom dobre uplatňujú aj ako komorné či vychovávateľky v pánskych sídlach. K úžitku bude aj hospodárska časť, kde si žiačky osvoja starostlivosť o domáce zvieratá, čo musí zvládať každá dobrá gazdinka. Navyše si takto dokážu zabezpečiť potraviny - ako sú vajcia, mlieko, mäso a všetko, čo s tým súvisí.
PRÍRODA OKOLO ĽUBOVNE JEJ PRIPOMÍNALA ALPY
Pravdupovediac, prvá kňažnina cesta do Ľubovne bola plná pochybností a obáv. Ale to iba do chvíle, kým jej bričku vytiahli upotené kone na hrebeň Vabca. Tu sa Hedvige naskytol výhľad, ktorý vídavala na cestách do sanatórií v Alpách. V dolinách po stáročia hĺbených dravými vlnami vôd sa krčili úhľadné dediny a mestečká, ktorým dominovali mohutné štíty hôr. V momente sa do tohto kraja zamilovala. Neprekážalo jej, že kaštieľ nie je ani náhodou v stave, aký si po Andrejovom opise predstavovala. Ten mal pravdu iba v tom, že bez hospodára sa z domu postupne stáva ruina. Izby boli takmer bez poriadneho nábytku, v kuchyni chýbali riady, pece boli polorozpadnuté a do niektorých miestností zatekalo skrz popraskaný či chýbajúci šindeľ. Našťastie sa leto iba začínalo, a preto kňažná zapriahla okrem seba do práce aj postupne sa tu schádzajúce dievčatá. Ale bez pomoci stolára, tesára a dvoch murárskych majstrov, by nemali ani len najmenšiu nádej spraviť z chátrajúceho domu útulný domov. To, že teraz sedia vo vyhriatej miestnosti zariadenej nábytkom, dokazuje, že do príchodu zimy stihli dať do poriadku to najpotrebnejšie. A tá je v tomto kraji naozaj poriadna. Toľko snehu ako napadlo ešte pred svätou Katarínou, dievčatá nikdy nevideli. Veď aj teraz za oknom skučí vietor, pohrávajúci sa s rojmi drobných snehových vločiek.
V ZIME ODREZANÍ OD SVETA
„Vtedy povedal Šaul Dávidovi - Pozri, svoju najstaršiu dcéru Merobu ti dám za manželku. Len mi buď hrdinom a bojuj Pánove boje!“ čítala nahlas Júlia Zaleská, aby ju bolo skrz hlučné vyčíňanie vetra počuť. Plamienky sviečok predvádzajúce celú škálu tanečných figúr šírili miestnosťou okrem svetla príjemnú vôňu odparujúceho sa parafínu.
„Je tu naozaj príjemne, škoda len, že je kostol odtiaľ tak ďaleko,“ pomyslela si kňažná, myšlienkami sa občas vzďaľujúc od textu čítaného síce trochu monotónne, ale celkom súvisle bez rušivých vnemov. Áno, do prvého snehu to nevnímala ako neprekonateľnú prekážku. Stačilo zapriahnuť bričku a za pár minút bola v centre mesta. Keď sa pohli od kaštieľa pri zvonení, tak zazváňanie ju už zastihlo sediac v kostolnej lavici. No teraz, keď je cesta zaviata snehom, je lepšie nepokúšať osud a zostať radšej doma. „Na hrade v strede ruín a starého cintorína je síce kaplnka, ktorá sa zdá byť aj vysvätenou, ale na slúženie svätých omší nám tu chýba kňaz,“ napísala v jednom zo svojich listov príbuznému Andrejovi Zamoyskému. Rada ju so svojimi žiačkami navštevovala. Cítila sa tam veľmi dobre, tak nejak bližšie k Bohu. Ako citlivá žena vedela, že sú na zemi miesta, kde vyviera neviditeľný prameň energie. Už pri prvej návšteve nadobudla istotu, že práve také našla práve tu. No ako už uviedla v liste, bez kňaza sa ani to najmagickejšie miesto nemôže zmeniť na onen príbytok, kde Ježiš premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Preto za slávením eucharistie bolo treba putovať do mesta. Áno, doslova putovať, pretože dievčatám zabrala takáto prechádzka celé nedeľňajšie odpoludnie. No s príchodom zimy tieto prechádzky museli skončiť, lebo lesom vedúce chodníky či cesta sa stávali nepriechodnými a neraz aj nebezpečnými.
ZABLÚDILI CESTOU DO KOSTOLA
Keby teraz kňažnú niekto pozoroval, všimol by si - ako sa na jej tvári objavil nepatrný úsmev. Rozveselila ju spomienka na leto, keď tu prišla prvá skupina dievčat zvyknutých začať každý nový deň omšou. Vtedy sa vybrala Júlia, to je tá, čo práve číta, s jednou z mladších žiačok do kostola. Ešte to tu nepoznali, a preto si mysleli, že najkratšia cesta do mesta vedie dole kopcom cez Podsadek, teda cez osadu ležiacu na úpätí hradného kopca. Pri pohľade zhora sa to tak mohlo zdať. Ale keď prišli dole k rieke, ich zdanie sa zrazu rozplynulo ako ranná hmla. Na jej druhej strane sa síce začínala ulica vedúca ku kostolu, ale most sa nachádzal dobrý kilometer proti prúdu, čo predstavovalo citeľnú obchádzku. No a tú si nemohli dovoliť, pretože už aj tak meškali. Koryto rieky bolo síce široké, ale nie hlboké. Dokonca bolo vidieť kamene, ktoré prečnievali nad hladinu. Bol to zjavne brod, ktorý okrem prírody dopomohla vytvoriť aj ľudská ruka. Chvíľu váhali, kým sa nakoniec rozhodli pre túto kratšiu, no nebezpečnejšiu cestu. Noha nie vždy trafila na kameň, alebo sa kde tu šmykla. Na druhú stranu síce prešli, ale s topánkami plnými vody.
„Choďte v mene Božom!“ paradoxne ich na prahu kostola privítalo záverečné požehnanie. To, kvôli čomu tu prišli, zmeškali. Zašli teda do sakristie a poprosili kňaza, aby ich aspoň vyspovedal. Tunajší správca farnosti im túto sviatosť s radosťou poskytol, ba navyše ich pozval na raňajky. S chuťou sa pustili do jedla, keďže z hradu odchádzali zavčas rána hladné. Zatiaľ čo pri stole v kuchyni jedli, farárova matka - čoby gazdiná, poriadne podložila do pece a snažila sa osušiť zmáčané veci. „Dal som zapriahnuť do bričky, takže hore sa vyveziete,“ oznámil kňaz svojim nečakaným, no zrejme jemu milým hosťkám. Ale to už pred farou zastal povoz vyslaný kňažnou, ktorá si už začala robiť o svoje zverenkine starosť. Neskôr si dievčatá našli do mesta kratšiu a pohodlnejšiu cestu, ale ako už bolo povedané, tá sa dala používať iba do času, kým sa nestratila pod snehovými závejmi.
NEČAKANÝ HOSŤ
Na Štedrý deň ráno sa nad smotanovo-bielou krajinou klenula modrá obloha bez jediného mráčika. Mrzlo, ale vietor už nefúkal a na východe sa objavilo slnko. Kňažná sa zmierila s tým, že na polnočnej omši nebude, čo sa nestalo odvtedy, keď na svoju prvú kráčala plná očakávaní v sprievode rodičov. Mala však plán, ako túto noc spraví sebe aj svojim žiačkam výnimočnou. Veď išlo o moment opakujúci sa iba raz v roku. Aj keď je táto noc najdlhšia, práve počas nej nad rozpínajúcou sa tmou víťazí svetlo. Robí tak v tichosti bez toho, aby na seba pútalo pozornosť. Dobre vie, že výsledok tohto boja ľudia pocítia o niečo neskôr, keď temno začne ustupovať predlžujúcemu sa dňu. Hedviga sa rozhodla privítať návrat svetla v hradnej kaplnke, hoc aj bez omše. Počas adventu nacvičila s dievčatami niekoľko vianočných piesní a v tichu medzi nimi bude dostatok času na ponorenie sa do vlastných myšlienok. Veď úprimný rozhovor s Bohom ma niekedy väčšiu váhu, ako nezúčastnené odriekanie čo i tej najkrajšej modlitby.
„Pani kňažná na dvere klope akýsi mládenec, podľa výzoru asi pastier prichádzajúci s koledou,“ prišla jej oznámiť jedna zo zverenkýň. Hedviga Zamoyská odhrnula záclonu a pozrela smerom ku vchodu. Stál tam červenolíci mládenec v hrubom kožuchu a baranici. Spod nej mu vykukovali kadere vlasov pripomínajúcich ľanovú priadzu. Na chrbte mal batoh podobný tým, aké nosia horári alebo poľovníci pri dlhšej pochôdzke lesom. „No chvála Bohu, prvý koledník! Mária, choď do kuchyne za Klárou, tá má pripravené balíčky s výslužkou. Nezabudni ho ponúknuť teplým čajom. V tomto počasí mu určite urobí dobre,“ prikázala kňažná a za odchádzajúcou dievčinou ešte zakričala, „ale pálenku mu nedávaj, aj keby pýtal! V tento deň sa bez nej môže zaobísť!“
Z KOLEDNÍKA SA VYKĽUL KŃAZ
Po chvíli sa ozvali na chodbe ťažké kroky blížiace sa k dverám Hedviginej pracovne. Nasledovalo zaklopanie. Prvá sa objavila vo dverách Mária neskrývajúca prekvapenie a za ňou stál onen mládenec s baranicou v ruke. Teraz bolo v jeho mrazom vyštípanej tvári zreteľne vidieť rustikálne črty vidiečana. „Bonjour, Madame!“ pozdravil príchodzí slušnou francúzštinou, čo vôbec nezodpovedalo jeho výzoru a v tom istom jazyku pokračoval, „volám sa Matej Lewocz a som kňaz. Poslal ma tu váš príbuzný, jeho jasnosť Andrej Zamoyský, aby som tu v škole pôsobil ako kaplán a učiteľ náboženstva. Ak vaša milosť dovolí, môžem vyučovať aj francúzštinu,“ predstavil sa mladík a po nádychu pokračoval poľsky, „prišiel som už včera, ale cesta k vám je zaviata, tak ma vyložili v meste na fare. Tam mi poskytli aj nocľah. Hneď ráno som zbalil najpotrebnejšie veci do batoha, ktorý mi požičal pán farár a vyrazil pešo k vám. Jeho jasnosť gróf Zamoyský mi zdôrazňoval, aby som tu dorazil najneskôr do Štedrého dňa.“ Pani Generálova stratila reč aj sebaovládanie a mladého kňaza objala, pričom ho pobozkala na obidve zmrznuté líca. To spôsobilo, že sa červeň v jeho tvári zdvojnásobila. Mladík bol tak vyvedený z miery, že s pohľadom zapichnutým do podlahy sa chvíľu nezmohol na slovo. Zakrátko sa spamätal a získal stratenú sebadôveru rýchlejšie, než mu stihli vyblednúť rozpálené líca. Kňažná mu vyložila svoj plán a zároveň ho poverila prípravou polnočnej omše. Okolo obeda dorazili aj koledníci. „Vinšujeme, vinšujeme na tum švintum vilie ...,“ začali svoj vinš mládenci z Podsadku. Prišli tu po tom, ako sa dozvedeli, že po rokoch budú znova sláviť Vianoce na hrade „puni“. Objavili sa tu práve v čas, pretože Matej mal už na saniach naložený malý prenosný spinet, ktorým chcel v kaplnke nahradiť organ. Tento už takmer muzeálny kúsok mal v suplovaní svojich príbuzných hudobných nástrojov bohaté skúsenosti, keďže v kaštieli slúžil namiesto klavíra. Spočiatku ho chcel do kaplnky vytiahnuť sám, ale po tom, ako sa s nákladom popasovalo niekoľko chlapov, pochopil, že bez ich pomoci by sa nedostal ani k hradnej bráne. Keď mal všetko prichystané, mohol pokojne zasadnúť k štedrovečernému stolu, kde sa cítil byť súčasťou jednej veľkej rodiny.
MAGICKÁ NOC V HRADNEJ KAPLNKE
Nadišla polnoc a pozorné oko nejedného Ľubovňana mohlo zbadať nad horizontom vznášajúci sa svetelný bod. To sa po mnohých rokoch znova rozžiarili okná hradnej kaplnky, do ktorej prikázala kňažná priniesť všetky sviece, ktoré v podhradí našli. „Gloria in Excelsis Deo et in terra pax hominibus bonae voluntatis...,“ niesol sa tichom prastarý hymnus, pripomínajúci rozpadávajúcim sa hradným múrom časy najväčšej slávy. Vďaka spinetu, ktorého archaický zvuk ladil s prostredím, sa o polnočnej omši dozvedeli mládenci pomáhajúci kaplánovi. Stačilo, že každý z nich túto novinu zvestoval doma a o chvíľu sa vo všetkých usadlostiach v Podsadku o ničom inom nerozprávalo. Pre mnohých to bolo to najkrajšie vianočné prekvapenie. Veď na časy, kedy s lampášmi kráčali nočnou krajinou k hradu, sa už iba nostalgicky spomínalo. Skôr narodení sa vracali do minulosti a v mysli im okrem iného ožívali spomienky na tých, ktorých dnes pripomínajú už iba drevené kríže na neďalekom cintoríne. Pre mladých to malo zase nádych nevšednosti, keď môžu na vlastnej koži zažiť to, čo doteraz poznali iba z rozprávania. Ale určite to prišlo vhod všetkým, teda aj takým, ktorí žijú iba prítomnosťou a snažia sa vyhnúť emóciám. Hrad síce stál na kopci, no stále k nemu viedla kratšia cesta než do kostola v meste. Preto sa krátko pred polnocou začali na hradnom kopci objavovať väčšie či menšie hlúčiky svetielok sprevádzané spevom kolied. Pri bráne sa spájali do blikotavého zástupu smerujúceho k sviecami rozžiarenej kaplnke. A tak zo zamýšľanej komornej slávnosti povstala veľká udalosť, vrývajúca sa hlboko do pamäti, aby sa ako príjemná spomienka stala posilou v každodennosti.
HISTORICKÉ SÚVISLOSTI
Gróf Andrej Zamoyský kúpil hrad aj s podhradím v Starej Ľubovni v roku 1883.Školu pre ženy v domácnosti založila kňažná Hedviga Zamoyská (1831 – 1923) v roku 1881 na Kornickom zámku pri Poznani.Od júla 1886 do novembra 1887 pôsobila táto škola v Starej Ľubovni na majetku Andreja Zamoyského, ktorý ho na tieto účely poskytol bez nároku na nájom.O pôsobení Hedvigy Zamoyskej v Starej Ľubovni sa zachovali podrobné informácie zaznamenané hlavne v kňažninej bohatej korešpondencii. Okrem udalostí sa tam spomína aj príchod francúzsky hovoriaceho kaplána do tunajšej dievčenskej školy.Prostredie pod Ľubovnianskym hradom muselo pôsobiť na Hedvigu Zamoyskú veľmi inšpiratívne, pretože tu začala písať svoju knihu s názvom O práci.Patrí sa aj pripomenúť, lebo sa na to rado zabúda, že kaplnka v súčasnosti slúži svojmu účelu od 29. septembra 1991, kedy bola po rekonštrukcii znova vysvätená.Pavol Mišenko, kresba: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 38 - 39, 18. december 2024).
Comentarios