Hodnotiac s odstupom času s akou vervou som sa vrhol do odvrátenia sobáša kráľovnej Hedvigy s Jagellom, hľadám ospravedlnenie môjho počínania iba v mladíckej naivite, ktorá mi úplne zatienila rozum. Dnes už viem, že takúto pochabosť som mal bez váhania zavrhnúť. Veď aj posolstvo vyslané k Hedviginej matke, v ktorej videla nešťastná kráľovná najväčšiu nádej, nedopadlo tak, ako dúfala. Kráľovná Alžbeta nemala dostatok síl k odvráteniu tohto zväzku. Nemohla Poliakom sľúbiť ani polovicu z toho, čo im ponúkol Jagello. Dokonca nepomohla ani osobná návšteva Viliama Rakúskeho v Krakove, aby si uplatnil nárok na ženu, s ktorou bol právoplatne zasnúbený.
LÁSKA MUSELA USTÚPIŤ
Správu o Jagellovom zámere vziať si za ženu poľskú kráľovnú, som priniesol do Viedne začiatkom leta 1385. Mladý vojvoda Viliam bol ňou tak zasiahnutý, že hneď po jej prijatí začal s prípravami na cestu. Jeho záujem o Hedvigu musel byť obrovský, pretože už v auguste opustil bezpečie svojho paláca a vydal sa na neistú púť do Krakova. Tam ho veru nečakalo nič dobré. Jeho návrhy poľským magnátom nestačili a časom sám pochopil, že rakúske vojvodstvo, hoc bohaté a krásne, sa nemôže s rozsiahlou a vojenský silnou Litvou ani len porovnávať. Najväčšou ranou a potupou pre neho muselo byť zrušenie zásnub samotnou Hedvigou. Tá ako dcéra veľkého panovníka pochopila, čo je pre jej krajinu dôležité, a preto musela dať prednosť úsudku rozumu pred hlasom srdca. Pre verejné dobro zavrhla pekného, mladého a vzdelaného muža, ktorého navyše milovala a dala prednosť starému, negramotnému cholerikovi, pretože iba ten mohol zachrániť jej kráľovstvo od skazy. Toto je údel mocných, ktorým každý závidí ich postavenie a blahobyt, ale pritom nechce vidieť ich rozvrátené súkromie. Myslím, že táto spoločenská vrstva pozná naplnenie naozajstnej lásky iba z piesní potulných trubadúrov. Preto im niet čo závidieť. Ďakujem Bohu za to, že som sa narodil v rodine mešťana žijúceho v slobodnom kráľovskom meste. Tento stav nie je tak bezvýznamný, aby za neho rozmýšľal niekto iný, ale nie je ani tak vplyvný, aby musel robiť rozhodnutia proti svojej vôli.
POSTUP ŽIGMUNDA
Hneď ako som odovzdal správu v sídle rakúskeho vojvodu, hoc očarený mestom majúcim základy ešte v čase starého Ríma, moja cesta musela pokračovať ďalej na východ k Budínu. Ale už vo Viedni ma zastihla zvesť o vstupe českého a moravského vojska do Uhorska. Neuveriteľnou sa zdala správa o kapitulácii neďalekej Bratislavy, ktorá sa vzdala Žigmundovi bez boja a privítala ho ako svojho vládcu. Podobne to bolo aj s inými významnými mestami, preto, ak nerátam drobné potýčky s odhodlanými prívržencami kráľovnej matky Alžbety, armáda vedená princom postupovala veľmi rýchlo a zaberala jednu župu za druhou. Dialo sa tak aj vďaka tomu, že Žigmund sa najprv snažil obsadiť územie, kde mal podporu. Nebola to náhoda, pretože takto posilnil svoje vojsko o šľachtu či posádky miest, ktoré mu sľúbili vernosť.
NEISTOTA V ŽALÁRI
Do Budína som vkročil západnou bránou a moje kroky smerovali priamo do domu Mikuláša Horvátha. Prekvapilo ma, že veraje vstupných vrát boli otvorené a nádvorie nezvyčajne prázdne. Aj keď som tu takmer rok nebol, pripadalo mi to byť divné. Stále predtým skontrolovali každého už pri vstupe a dovnútra mohol vkročiť iba preverený návštevník. „Buďte vítaný, pane! Ak idete za mojím pánom, ráčte ma prosím nasledovať!“ moje úvahy prerušil muž oblečený ako lokaj, ale jeho tvár som tu nikdy predtým nevidel. Toto bola už druhá odchýlka od normálu a človek nemusí byť génius, aby pochopil, že tu nie je niečo v poriadku. Snažil som sa preto predstierať zablúdeného pocestného a čo najskôr odtiaľ zmiznúť. Nepomohlo to, pretože únikovú cestu mi v podbrání zastúpili traja ozbrojení muži. Už na prvý pohľad nešlo o ostrieľaných bojovníkov. Išlo zrejme o gardistov mestskej alebo nejakej inej stráže, čo nosia zbraň skôr na odstrašenie, než aby ju vedeli skutočne použiť. Bol som si istý, že tých troch hravo zvládnem, ale to, či sa do boja zo zálohy nezapoja ďalší, mi až tak jasné nebolo. Keď sa dám na útek a ešte aj predvediem svoje šermiarske umenie, nikto neuverí, že som sa tu dostal náhodne. Preto bolo rozumnejšie pokračovať v divadelnej replike zblúdeného hlupáka. Zahral som to asi dosť presvedčivo, pretože mi nevenovali zvláštnu pozornosť. No aj tak ma obrali o zbraň a zavreli do pivnice v tom istom dome, kde ma chytili. V tmavej, plesňou páchnucej miestnosti už bolo niekoľko mužov, ale ich tváre mi neboli povedomé. Občas niekoho vyviedli von, aby ho potom privliekli poriadne zbitého, čo bolo výsledkom mučenia pri výsluchu. Neraz sa stávalo, že sa spoluväzeň už nevrátil. Mohol som si iba domyslieť, čo sa s ním stalo. Ale pivnica bola stále plná ľudí, pretože zmiznutých väzňov nahradili noví. Nemusím hádam popisovať, s akým napätím som čakal, kedy príde rad na mňa. Vždy, keď kľúč rozozvučal mechanizmus zámku vstupných dverí, bol som presvedčený, že idú po mňa. Po nejakom čase som sa naučil podľa spôsobu odomykania rozoznať, či vchádzajú vojaci alebo iba žalárnik. Ten nám raz do dňa prinášal niečo pod zub a zároveň odnášal to, čo z toho mála naše vnútornosti vrátili späť. Ale nikto si ma celú tú dlhú dobu nevšímal. Dalo sa to vysvetliť iba tak, že na mňa zabudli, alebo si ma nechávali ako zlatý klinec na záver tohto predstavenia. So spoluväzňami som toho veľa nenarozprával, pretože všetci boli Maďari a ich jazyku veľmi nerozumiem.
KONEČNE PRIŠIEL ZÁCHRANCA
No predsa z množstva vypočutých rozhovorov sa dalo čo - to zistiť. A preto podobne ako umelec, ktorý poskladá z rôznofarebných kamienkov obraz, aj som si vytvoril predstavu o tom, čo sa tu vlastne deje. Keď Žigmund vtrhol so svojím vojskom do Uhorska, začal sa otvorený konflikt medzi ním a jeho nádejnou svokrou. Jeho rýchly postup vyvolal v Budíne paniku. Palatín Mikuláš z Gorjan nebol tak hlúpy, aby si neuvedomil, že aj v jeho okolí sú ľudia držiaci stranu Žigmundovi. Dokazoval to únik niektorých tajných informácií. Skôr než sa Alžbetini prívrženci zamerali na Mikuláša Horvátha, ten zbalil to najpotrebnejšie a ušiel z Budína. No a teraz tu chytajú ním riadených poslov, aby oddelili zrno od pliev. Ja som bol v jeho službách pomerne krátko, a keďže ma poveroval odovzdávaním hlavne ústnych informácií, moje meno nebolo zaznamenané pri preberaní žiadnej písomnej správy. To bol možno dôvod, prečo si ma nevšímali.
Čas sa tu vliekol strašne pomaly a jeho plynutie som mohol merať iba dĺžkou mojej brady, ktorá mi v tejto diere narástla. Jedného dňa, keď zarachotil zámok a otvorili sa dvere, predsa len z ich verají zaznelo moje meno. Bolo ukončené otáznikom a vyslovil ho známy hlas. Nastalo ticho, pretože sa mi to celé zdalo ako prelud. Až po druhej výzve som sa postavil. „No konečne! Dokedy sa tu chceš váľať? Pohni zadkom, lebo zmeškáš svadbu!“ predo mnou stál Mikuláš Horváth, ktorý po tom, čo ma zbadal, nedokázal ďalej žartovať a bez slova ma objal.
POUČENÝ Z ĽAHKOVÁŽNOSTI
Začínala sa jeseň roku 1385, keď Žigmund obsadil hlavné mesto Budín. Udialo sa tak bez boja a pokorená kráľovná matka Alžbeta ho s nacvičeným úsmevom a predstieranou náklonnosťou prijala za svojho zaťa. Okrem toho omilostila všetkých, ktorí mali byť potrestaní za to, že ho predtým podporovali. Teda aj Mikuláš Horváth sa mohol pokojne vrátiť nielen do svojho domu, ale aj do úradu. Dokonca povýšený, pretože Žigmund ho zaradil medzi osobných radcov. Chvíľu mi trvalo, než som sa zotavil z pobytu v pivnici. Nedostatok hygieny a zlá strava sa prejavila aj na mojej koži, ktorá bola posiata rôznymi pupencami a pľuzgiermi. Ale po dobrom kúpeli a s pomocou liečivých mastí sa rany rýchlo hojili. Prašivý a zavšivavený úbožiak sa zmenil na sebavedomého muža. Áno, na muža, ktorý si už nemôže dovoliť byť ľahkovážny. To mi mala pripomínať brada, ktorú som si síce nechal pristrihnúť, ale už nikdy nezmizla z mojej tváre. Zotavil som sa práve včas, pretože na osobné želanie Žigmunda mi bolo určené miesto na jeho svadbe s kráľovnou Máriou.
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.
(Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 32, 25. september 2024).
Comments