Keď som po doručení správy vyšiel opäť na nádvorie, zmietali mnou zvláštne pocity. Vojna - jediné slovo, ktoré v podvedomí prehlušilo všetko ostatné. Musel som si na chvíľu sadnúť a usporiadať myšlienky. Nebolo to ľahké, pretože Uhorsko až na drobné šarvátky dlhý čas nepoznalo rinčanie zbraní. Ale jarné slnečné lúče spolu s bezstarostne posedávajúcimi vojakmi upokojili víchor v mojej hlave. Vidina stretnutia s rodinou zvíťazila nad obavami z neistej budúcnosti. Teraz už nič nebránilo vysadnúť na oddýchnutého koňa, pritlačiť päty k jeho slabinám a tryskom uháňať smerom k mestu.
Musel som pôsobiť v tomto prostredí dosť neprirodzene, pretože vojaci vyberajúci na moste mýto mi ustúpili z cesty a veľa nechýbalo, aby sklonili predo mnou svoje hlavy. Ale rýchlo sa spamätali, keď v prachu pri ich nohách pristala minca. Hneď na to ma dobehlo pár nadávok, nepochybne poslaných na moju adresu. Ich jednoduché myslenie vnímalo dôvod mojej platby ako slabosť. „Veď keby bol naozaj takým pánom, ako vyzerá, určite by nám nedal ani groš!“ Navzdory všetkému sa mi táto príhoda zdala byť smiešnou, pretože mi pripomenula potýčku môjho otca s príliš aktívnym nováčikom v uniforme mýtnika, keď ma pred siedmimi rokmi vyprevádzal do sveta.
KONEČNE VO SVOJEJ RODNEJ ĽUBOVNI
Ale to už som zastavil koňa pred bránou rodného domu. Mesto sa za tých pár rokov zmenilo. Vnímal som každý nový detail. Možno tomu, kto tu žil nepretržite, sa zmeny nezdali až také významné ako mne. Napokon, moje kroky tu neviedli kvôli obhliadke mesta. Preto som uviazal koňa o železnú mrežu chrániacu okná v prízemí a vstúpil priechodom do dvora. Oproti mne stála prekvapená žena v strednom veku a v ruke držala mokré handry, ktoré práve vybrala z koryta naplneného vodou. Asi som ju vyrušil pri praní. Prekvapilo ma to, pretože išlo o úplne cudziu osobu. Môj pozdrav zaujal pozornosť mládenca, ktorý vykukol z dverí maštale. Podľa oblečenia to mohol byť paholok. Zdesenie vo mne rástlo, pretože ani jeho tvár mi nebola známa. Spamätal sa rýchlejšie ako ja. Krížom prebehol dvor, aby sa stratil vo dverách vedúcich do obytných priestorov domu. Stále som sa nezmohol na slovo a takmer sa mi podlomili kolená, keď sa v jeho pätách na dvore objavila mladá žena zvierajúca v náručí asi dvojročné dieťa. Ani ju som nikdy predtým nevidel. Tá chvíľa, keď sme tam všetci bez slova stáli a naše tváre vymodelovali masky údivu, sa zdala byť dlhá ako večnosť.
Dom môže zmeniť majiteľa veľmi rýchlo a z rôznych príčin. Snažil som sa hľadať vysvetlenie a nemyslieť na to najhoršie. Najjednoduchšie by bolo spýtať sa týchto cudzích ľudí, ale strach a úzkosť mi zvierali hrdlo. Nevedomosť kráča ruka v ruke s nádejou a možno práve preto som sa bál spoznať okamžitú pravdu. Toto mlčanie predlžovalo šancu, že moji blízki sú v poriadku.
BLAŽENÉ ZVÍTANIE S RODINOU
Ticho a neistotu prerušil známy mužský hlas, vychádzajúci z priechodu za mojím chrbtom. Vykríkol meno, ktoré mi rodičia dali pri krste, zvýraznené otáznikom, takže znelo dosť prekvapene. V momente sa mi uľavilo, pretože to bol môj brat. Ani som sa nestihol poriadne otočiť a už ma zvieral v objatí. Chvíľu sme tam takto stáli s tvárami ponorenými do vlasov toho druhého. Nechcelo sa nám od seba odtrhnúť, možno aj kvôli tomu, aby okolie nespozorovalo slzy v našich očiach. „Toto je moja manželka Barbora a tvoj synovec Krištof,“ prvý prehovoril brat, keď si bol istý, že hlas neprezradí jeho dojatie a ukázal na ženu s dieťaťom. „Poď ďalej, určite si po dlhej ceste vyhladol,“ nestihol som sa s nimi ani zvítať a už ma ťahal za ruku do domu, odkiaľ pred chvíľou vyšla Barbora s malým Krištofom. Ocitli sme sa vo veľkej klenutej sieni, ktorá slúžila ako kuchyňa a jedáleň. V mojich spomienkach bola väčšou, než pôsobila teraz. Ale oči chlapca hľadia na svet predsa len z inej perspektívy, než ho vidí dospelý muž. Hneď po prekročení prahu zaujala moju pozornosť známa vôňa. Tá v momente oživila spomienky na časy, keď tieto múry pre mňa predstavovali stred sveta a najbezpečnejšie miesto pod slnkom. „Mamine bylinkové pivo!“ skoro som vykríkol od radosti a môj pohľad zablúdil do rohu miestnosti, kde v kotle na vyvýšenom ohnisku bublala známa tekutina. Lenže okrem nás tu nikto iný nebol. Drevený stolec neďaleko ohniska, na ktorom zvykla sedávať mama, bol prázdny. Bez nej to tu vyzeralo cudzo. Je zaujímavé, že neprítomnosť otca nemala na atmosféru tohto priestoru skoro žiadny vplyv. Nečudo, veď v čase môjho detstva sa doma zdržiaval zriedka, pretože väčšinu času trávil v prístave alebo na cestách za obchodom. „A kde sú rodičia?“ znela nesmelo moja otázka, akoby som sa už predom bál odpovede. Na to sa brat rozosmial: „Neboj sa! Žijú a majú sa dobre!“ Ale to ma už usádzal k stolu.
NÁSTUP ĎALŠEJ GENERÁCIE
Barbora, ako dobrá hostiteľka, začala na stôl ukladať všetko, čím ma mohla bez dlhých príprav pohostiť. Malý Krištof stál pri otcových nohách a zvedavo na mňa hľadel. Vôbec mi nenapadlo, že tu nájdem nejaké dieťa, a preto som mu nemal čo dať. Dobre si pamätám na radosť, ktorú mi v detstve spôsobili malé pozornosti od známych či cudzích ľudí zavítajúcich do domu mojich rodičov. Preto som v mešci nahmatal veľkú striebornú mincu, známu ako pražský groš a podal ju synovcovi. Ten ju prijal bez prejavu emócií a skôr ho zaujal jej lesk, než hodnota. Zato brat, teda jeho otec, mi ju hneď chcel vrátiť. „Je to príliš veľký dar pre malého chlapca,“ povedal vzrušene. Uznal som, že minca nie je vhodnou pozornosťou pre dvojročné dieťa a ani hodnota nebola hodná mojej radosti z nečakaného stretnutia s nádejným pokračovateľom rodu. Preto som z opasku odviazal mešec, vzal si z neho pár drobných mincí na spiatočnú cestu a zvyšok položil na stôl pred brata: „Odlož to Krištofovi na vzdelanie. Určite mu to padne o pár rokov vhod.“ Nikdy som nemal pri nakladaní s peniazmi obzvlášť veľké šťastie, možno aj preto, že vytušili ako nimi pohŕdam. No dnes môžem tento počin posúdiť ako dobrú investíciu. Brat sa zdráhal, ale mimikou tváre a dvihnutím ruky som dal jasne najavo, že o tejto veci už nemienim viac diskutovať. „Tak nech nás opatruje Boh!“ zdvihol som na prípitok hlinený krčah plný piva a s chuťou ho priložil k perám. Bol to blažený pocit ovlažiť ústa bylinkovým pivom. Dovtedy som si myslel, že ho také dokáže uvariť iba moja mama. Ale už po prvom glgu sa k nej pridala aj moja švagriná Barbora.
PREKVAPENIE DOMA
„Tak rozprávaj, čo je s rodičmi!“ vyzval som brata, keď prázdny krčah dopadol na stôl. Brat sa zamrvil na lavici, akoby hľadal to najlepšie miesto. Väčšinou tak robia ľudia, ktorí sa pripravujú na dlhé rozprávanie. „Poznáš otca, nikdy si nedopraje odpočinok.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby hľadal slová a pokračoval, „navzdory množstvu obrovských zmien, ktoré mu nachystal život, sa rozhodol na staré kolená znova začínať. Vyhliadol si les na južnom úpätí hôr a dal ho vyklčovať. V strede úrodnej zeme postavil majer a teraz sa spolu s mamou venujú poľnohospodárstvu.“ Jeho ďalšie slová vysvetľovali moje prekvapenie z neznámych ľudí v dome. Svojich verných si rodičia vzali so sebou a ich miesto zabrala čeľaď, ktorú si brat priviezol do Ľubovne spolu s Barborou. Tá je dcérou kupca zo Smolníka, ktorý obchoduje s meďou.
Spočiatku som si myslel, že otec po tom, čo zanechal rodinný podnik bratovi, odišiel spokojne dožiť niekde na vidiek. Ale čím ďalej - tým viac mi bolo jasnejšie, že to, čo začal robiť - pokladá za veľmi dôležité. Ako dobrý pozorovateľ si všimol zmeny v správaní sa prírody. Čoraz častejšie sa opakujúce vlhké a chladné letá priniesli so sebou slabú úrodu. Počas takýchto rokov sa z trhu stratili potraviny a už v jeseni ich bol nedostatok. Preto, ak nechcel, aby jeho rodina a služobníctvo trpeli hladom, musel im zabezpečiť vlastný zdroj poživne. „Z mincí sa ešte nikto nikdy nenajedol,“ citoval brat otcove slová a dodal, „za peniaze si jedlo môžeš kúpiť, ale hladný nevymení kôrku chleba ani za všetko zlato sveta.“ A mal nepochybne pravdu. Boli aj dobré roky, kedy vypestovali alebo vychovali niečo navyše. To sa ale za mince vymeniť dalo, čo otec veľmi dobre vedel. Bol to múdry muž a ja som stále túžil mať aspoň polovicu z jeho súdnosti.
V rodnom dome som sa dlho nezdržal. Po dobrom jedle a ešte lepšom pive bolo treba pokračovať v ceste. Brat so mnou poslal mládenca, ktorého som stretol na dvore pri mojom príchode. Ten mi ukázal cestu k rodičom. Bývali v zrubovom dome, postavenom tak, aby spolu s maštaľami a hospodárskymi budovami tvorili uzavretý dvorec. Takto postavená usadlosť sa dala celkom dobre brániť aj proti početnej skupine zbojníkov. Radosť, ktorá tu zavládla, asi ani popisovať nemusím. Škoda len, že som s rodičmi mohol tráviť iba jednu noc. Tvorili sa totiž dejiny a mne nebola prisúdená úloha pasívneho pozorovateľa.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 30).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(poun.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 28, 31. júl 2024).
Comments