Litovské knieža Jagello, v jeho rodnej reči zvaný aj Jogaila, musel byť veľmi netrpezlivý, keď vyslal poslov z Vilniusu do Krakova uprostred zimy. A že to nebola iba taká hocijaká, náhodne pozberaná družina, dokazujú muži v jej čele. Svojho pána mali pred poľskou kráľovnou zastupovať dvaja kniežací bratia Skirgell a Borys. Ich hovorcom, alebo ak chcete heroldom, tak totiž zvykli za starých čias nazývať obratného majstra v slove, bol samotný vilniusky starosta Hanul. Ten hneď po tom, ako k nohám mladučkej Hedvigy zložili množstvo cenných darov, predniesol prosbu litovského kniežaťa o jej ruku.
ROZPAČITÉ POŽIADANIE O RUKU
Nebol som pritom, ale z rozprávania viem, že v trónnej sále na chvíľku nastalo dokonalé ticho, čo iba zvýraznilo prekvapenie tu zhromaždenej šľachty. To postupne prechádzalo do nezrozumiteľného mrmlania, až kým niekto prvý vykríkol: „Veď je to pohan!“ Táto krátka veta pôsobila ako rozbuška dávajúca impulz k uvoľneniu ohromnej energie, dovtedy držanej pod akou takou kontrolou. Začalo sa vzájomné prekrikovanie, kde dominovali hanlivé slová na nádejného ženícha a celé jeho posolstvo. Vo chvíli, keď veľa nechýbalo, aby od vyhrážok prešiel dav k činom - teda k lynčovaniu neveľkej skupinky Litvanov, sa ozval ohlušujúci hlas rohu. Zatrúbil na neho Jagellov brat Skirgell. Znova nastalo prekvapenie a miestnosť sa akoby po burácaní hromu ponorila na okamih do ticha. To využil vilniusky starosta Hanul. Postavil sa na jednu z prinesených truhlíc, plnú vzácnych darov tak, aby ho každý videl. Uklonil sa smerom k zhrozenej kráľovnej, pripomínajúcou vo svojej strnulosti mramorovú sochu a zvučným hlasom bez známok emócie prehovoril: „Ak vaša vznešenosť ráči prijať spomínaného veľaváženého pána, naše litovské knieža Jagella za manžela, nebudú ti patriť iba tieto skromné dary.“ Ukázal rukou na truhlice plné strieborných či zlatých mincí a šperkov, okolo ktorých boli naukladané vzácne kožušiny divých zvierat. Na chvíľu sa odmlčal, aby nabral dych, alebo možno zámerne takto dodal svojmu prejavu na dramatickosti, zvýrazňujúc každé slovo pokračoval, „ale hlavne sľubuje prijať spolu so svojimi bratmi, kniežatami litovskými a s celým litovským a žmuďským ľudom rímskokatolícku svätú vieru.“ Znova si doprial krátku pauzu a z plných pľúc pokračoval, „ďalej sa zaväzuje prepustiť z nevoľníctva zajatcov pochádzajúcich z Poľského kráľovstva, ku ktorému pripojí všetky jeho rodové zeme Litvy a Žmude, ako aj dobyté územia ruské. Taktiež dáva svoje slovo, že s pomocou Božou získa späť pre Poľské kráľovstvo v minulosti mu odobraté zeme, ako je pomorská, chelminská, sliezska, dobryňská a wielunska. Mojimi ústami sa zaprisahá, že do Krakova, kde bude jeho hlavné sídlo, prinesie všetky svoje poklady, či už vlastné alebo zdedené po otcovi a použije ich na úžitok celého Poľského kráľovstva. Aby nemohol nikto osočovať jeho budúcu manželku, najvznešenejšiu kráľovnú Hedvigu zo svojvoľného odopretia zásnub s Viliamom Rakúskym, vyplatí mu odstupné vo výške dvestotisíc florenov!“
ZRAZU SA UKÁZALI VÝHODY
Hanul posledné dve slová nápadne zdôraznil, rozhliadol sa okolo seba a zoskočil z truhlice medzi svojich druhov. Až teraz nastalo skutočné ticho, ktoré neprerušovalo už ani len šuškanie prítomných. Odrazu sa v početnom dave nenašiel nikto, kto by hoc len zašeptal hanlivé slovo „pohan“. Litovské knieža Jagello, ktorého poslov sa za ich opovážlivosť ešte pred chvíľou chystali povyhadzovať z okien, sa odrazu nezdal byť až takým divokým barbarom. Jeho ponuka znela neuveriteľne štedro a šľachtici, ktorí bez ostychu a zaváhania osedlajú ponúkanú príležitosť, budú žať bohatstvo a slávu. Navyše si každý z prítomných uvedomoval, že kráľovstvo, po rokoch strávených na periférii, nepochybne potrebovalo mocného vládcu, ktorý zjednotí rozhádaných šľachticov. V poslednom čase utrpela okrem prestíže hlavne spravodlivosť. Tá dokázala za plný mešec stratiť zrak a sluch, alebo naopak vidieť a počuť aj to, čo sa nikdy nestalo. Preto hlavne tí ukrivdení očakávali od nového kráľa, že pozdvihne z prachu utýranú justíciu, pomocou ktorej nastolí spravodlivosť a poriadok.
ROZHORČENÝ MNÍCH
„Títo barbari z východu, sú schopní klamať už pri položení otázky,“ sucho konštatoval mních, ktorý bol svedkom prijatia litovského posolstva na Waweli. „Pred takými rýchlo kvasenými kresťanmi by sme sa mali mať na pozore. Veď ešte včera polonahí poskakovali okolo horiacej vatry a dnes skláňajú hlavy pred najsvätejšou hostiou. Som si istý, že väčšina z nich nevidí medzi tým žiadny rozdiel,“ rozohnil sa brat Wolfram a mal nepochybne pravdu. Čím ďalej na východ, tým sa kresťanské obrady stávajú obradnejšími. Ľudia sú tam ako malé deti, ktorých pozornosť sa dá získať iba teatrálnym vystúpením kňaza, neraz pripomínajúceho pohanského šamana. „Ostáva len dúfať, že sa nám ich podarí neúnavnou misijnou prácou priviesť k poznaniu pravej viery,“ na chvíľu sa odmlčal, pozrel na mňa vystrašenými očami a dodal, „ale bojím sa, aby sme sa pod ich vplyvom nestali vlažnými vo viere my.“
Bolo mi jasné, že nemá o ľuďoch, ktorí sa majú stať jeho spoluobčanmi, najlepšiu mienku. Podobne vnímal aj Jagella, ktorý sa nestane kresťanom preto, lebo ho zaujalo učenie Ježiša Krista. Staré náboženstvo opustil kvôli žene, s ktorou získa bez boja prestížny trón. „Možno iba postaví nášho Pána na oltár k jeho starým bôžikom a bude sa im pre istotu klaňať všetkým. Určite je presvedčený, že aj Boha je možné prelstiť,“ nešetril kritikou na nádejného kráľa františkánsky mních.
AKO ZACHRÁNIŤ MLADÚ KRÁĽOVNÚ?
Pravda, vtedy ma veľmi netrápilo, kto bude vládnuť Poliakom. Obavy som mal skôr o princeznú Hedvigu. Počul som, že Jagello je od nej minimálne o dvadsať rokov starší a podľa rozprávania brata Wolframa je medzi nimi priepastný rozdiel aj vo vzdelanosti. Navyše pochádza odniekiaľ z východu, kde sa podľa otca Bartolomeja, môjho učiteľa z kapitulnej školy, nachádza predpeklie. Je to celkom možné, pretože odtiaľ tu prichádzalo iba nešťastie, Hunmi počínajúc a Tatármi končiac. Rozhodol som sa Hedvigu chrániť. Lenže ako? Môj vplyv bol minimálny, a preto sa jediná nádej črtala v Žigmundovi, ktorý zaiste nedovolí, aby si jeho švagriná vzala tohto nevzdelaného barbara. Nevedel som si síce predstaviť - ako tomu môže zabrániť, ale pri spomienke na rozhodnú tvár jeho pobočníka Ctibora, tu stále bola nádej.
Kráľovná Hedviga, ktorá sa ocitla pod tlakom vlastných šľachticov, sa snažila nájsť záchranu doma. Aby nepobúrila vlastných magnátov, nemohla si dovoliť odmietnuť štedrého ženícha, a preto poslala poslov, aby najprv získali súhlas k sobášu u jej matky Alžbety Uhorskej. Pripomínam, že v tom čase bola viac dievčaťom, než dospelou ženou. Preto podobne ako každé dieťa, hľadala pomoc u svojej matky, ktorá nedovolí, aby sa jej mužom stal barbar, hoc narýchlo pokrstený. To mi prišlo celkom vhod, pretože správa o najnovších udalostiach v Poľsku dorazí do Budína sama. Ja som sa mohol sústrediť na svoj vlastný plán - nájsť Žigmunda a pokúsiť sa zachrániť mladú kráľovnú.
NIE JE KRÁDEŽ AKO KRÁDEŽ
Môj zámer bol možno ušľachtilý, ale vybrať sa v zime hľadať princa bez zbrane a ešte k tomu peši, nevyzeralo ako rozumný nápad. Nemal som odkiaľ vziať koňa, pretože kardinál Dmitrij aj so svojím sprievodom odišiel ešte pred Vianocami. Podobne to bolo aj s výzbrojou. Jediný predmet použiteľný k sebaobranne bol malý nožík na orezávanie brka. Ten bol síce ostrý, lež nemal ani najmenšiu šancu kryť úder mečom. Pravda, všetko sa dá kúpiť, ale iba vtedy, keď je mešec plný peňazí. No a ten môj práve taký nebol. Zostávala preto iba jediná možnosť, a to krádež. Nikdy predtým som sa k takému odpornému činu neznížil, ale vtedy k jeho spáchaniu existovalo rozumné vysvetlenie. Predpokladám, že presne tak uvažuje a obhajuje svoje skutky každý zlodej. Ukradnúť koňa nie je ľahké a prejsť s ním kontrolou pri bráne priam nemožné. Navyše „odmenou“ za takýto čin je nepochybne šibenica. Bol som zúfalý a moje plány sa zdali nereálne. No ako už neraz v mojom živote, aj teraz sa Boh postaral o svojho služobníka. Myšlienku, ako získať čo potrebujem, mi vnukol brat Wolfram. Raz sa preriekol, že párkrát v týždni chodí do tábora Litovcov, ktorý si museli zriadiť pred hradbami, pretože všetkých do mesta nepustili. Snaží sa ich učiť katechizmus, aby lepšie pochopili nové náboženstvo, ktoré budú musieť na príkaz svojho vládcu prijať. „Keby s takou chuťou a nadšením počúvali Božie slovo, ako siahajú po čaši chľastu, boli by z nich tí najlepší kresťania na svete,“ znechutene povedal mních a s úškrnkom dodal, „za pohár uhorského vína, by bez váhania zapredali dušu samotnému luciferovi.“ Viem, že pre týchto ľudí duša veľkú hodnotu nemá. No možno súdok dobrého vína, by bol hodný jedného z koní, len tak pobehujúcich okolo ich stanov. Preto som zašiel za obchodníkom s vínom požičať to, čo nemôžem kúpiť. Nebolo ľahké dokázať, že som naozaj synom svojho otca, teda dodávateľa toho najlepšieho tovaru. Presvedčil ho až môj sľúb, že prvá plť, ktorá tu z Uhorska po rozpustení ľadov pripláva, pre neho privezie namiesto jedného, presne také isté dva. Dokonca bol ochotný požičať aj vozík, s ktorým mi pomohol prostoreký františkán. Ten sa stal mojím hovorcom, pretože vedel, za kým má ísť a ako rozprávať, aby si získal dôveru. Vyjednávanie bolo dlhé a nezaobišlo sa bez nepretržitého a naozaj zodpovedného ochutnávania. Bol som svedkom zázraku, kedy lahodný mok zmenil drsného bojovníka na precitliveného, takmer plačúceho dobráka. Ten mi doslova vnútil svojho koňa aj s výzbrojou. Určite takýto spôsob „obchodovania“ nemal ďaleko od krádeže, ale koňa som neukradol. Ako to vnímal po vytriezvení ochotný darca, neviem, ale brat Wolfram sa už v tábore neukázal a do odchodu posolstva zrejme nevystrčil nos z kláštora. Čo sa dialo za mojím chrbtom, som sa nestaral, pretože „darovaný“ kôň ma tryskom niesol na juh za Žigmundom.
(Pokračovanie v ĽN č. 31).
Pavol Mišenko,
ilustrácia: Andrea Spišaková
Pozn. audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 30, 28. august 2024).
Comments