Darovaný kôň ma niesol najprv do Ľubovne, kde bola šanca naraziť na stopu Žigmunda a jeho družiny a zároveň dať do poriadku dlh, ktorý po mne zostal v Krakove. Cesta bola dlhá a ťažká, pretože ako vždy v tomto ročnom období napadlo veľa snehu. Keďže kôň nemal na podkovách hroty, nebolo možné napredovať rýchlejšie po zamrznutých hladinách riek. Nemohol som si dovoliť ani dlhšie prestávky na naberanie síl, pretože hostince neboli zadarmo a pohostinnosť dobrých ľudí sa nepatrí zneužívať. Mojou záchranou bol kôň, ktorý sa ukázal byť neobyčajne odolným a silným. V závejoch, kde ostatní pocestní ťahali vyčerpané zvieratá za sebou, som ja mohol zostať sedieť pohodlne v sedle.
Doma ma nečakali dobré správy. Aj keď na tróne sedela mladučká kráľovná Mária, pomery v krajine pripomínali skôr bezvládie. Každý zámožnejší šľachtic si robil - čo chcel a spravodlivosť mala oči zakryté zlatými florénmi. Skrátka, v práve bol ten, kto mal bohatstvo a moc. Najviac sa to dotklo obchodu, pretože cesty prestali byť bezpečnými a citeľne sa predražilo aj ich používanie. Na jednej strane na prepravovaný tovar striehli zbojníci, s ktorými sa dalo ako tak bojovať. Ale proti svojvôli mocných šľachticov, ktorí len tak, kde sa im zachcelo, prehradili cestu nelegálnou mýtnicou, nemali mešťania šancu nič urobiť. V časoch, keď žil kráľ Ľudovít Veľký, čakal lakomca za takýto skutok prísny trest, pretože rozhodovať o tom, kde a kto bude vyberať mýto, mohol iba panovník. Napokon časť príjmu končila v jeho pokladnici a prideľovaním takýchto úradov si zabezpečoval lojalitu šľachty.
DOBRÉ MENO JE VIAC AKO ZISK
Nemusím hádam zdôrazňovať, že takéto pomery sa dotkli aj podniku môjho brata. Preprave po rieke nebezpečenstvo nehrozilo, ale všetok tovar musel byť do Ľubovne privezený po nespoľahlivých uhorských cestách, čo sa z pochopiteľných dôvodov prejavilo na jeho cene. „Veď to mohol predať drahšie!“ akoby som počul mudrovanie chytrákov, snažiacich sa bez akýchkoľvek pravidiel dosiahnuť rýchly zisk. Ale môj brat bol podobne ako ja zo starej obchodníckej rodiny, preto to nemohol a ani nechcel urobiť iba tak zo dňa na deň. „Menej je niekedy viac,“ zvykol hovoriť môj otec, keď sa zisk z obchodu nezdal byť dostatočne veľký. Dialo sa tak výlučne vtedy, keď bolo potrebné ustrážiť dobré meno podniku. Samozrejme, že s drobnými úpravami cien sa počítalo, ale zásadné zmeny smerom hore ho mohli pripraviť o dôveryhodnosť, a teda aj o partnerov. Preto vzniknuté straty musel teraz zaplatiť zo svojho a ostávalo mu iba dúfať, že toto obdobie anarchie nepotrvá dlho.
CHAOS A NEISTOTA
Prekvapili ma aj názory a očakávania ľubovnianskych mešťanov, s ktorými som doma rozprával. Východísk z neutešenej situácie bolo niekoľko. Tie zároveň rozdeľovali, ba až radikalizovali spoločnosť. Pripadalo mi tragikomické, keď si susedia takmer skočili po krku pri hádke o veciach, ktoré sa aj tak udejú bez ohľadu na to, kto si čo želá. Bolo zvláštne, že v budúcnosti so samostatnou vládou Márie nikto nepočítal. Väčšia časť severného Uhorska, kde patrila aj Ľubovňa, si priala, aby sa naplnili plány nebohého Ľudovíta Veľkého a jeho staršia dcéra sa stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Ten mal spolu s Máriou získať aj svätoštefanskú korunu. Tunajší osadníci držali stranu Žigmundovi možno aj preto, lebo veľká časť z nich mala korene v brandenburgskom markgrófstve, ktoré mu patrilo. Naopak ľudia sympatizujúci s kráľovnou matkou a Mikulášom Gorianským videli spásu v silnom Francúzsku. Veď tam už poslali aj posolstvo, ktoré malo dohodnúť sobáš medzi Máriou a bratom tamojšieho kráľa. „Sú to zúfalci, čakajúci na spasiteľa. Hľadajú záchranu až príliš ďaleko a navyše na nesprávnom mieste!“ zhodnotil pomery môj otec. Vtedy som ešte netušil, že šľachtici z juhu krajiny, združení okolo záhrebského biskupa Pavla a bratov Horvatiovcov, sa rozhodli povolať na trón Karola z Drača, pre jeho malú postavu zvaného aj Malý. Ten už bol v tom čase neapolským kráľom a pochádzal z rodu Anjuovcov. Jeho priaznivci neuznávali na tróne ženskú líniu zastúpenú Máriou, a preto k nemu poslali poslov, aby sa ujal vlády v Uhorsku. Mal sa tu stať zakladateľom novej vetvy panovníkov odvodzujúcich svoj pôvod od franského panovníka Huga Kapeta.
KRÁTKY POBYT DOMA
Veru vo veľkom chaose sa zmietala dovtedy mliekom a medom oplývajúca krajina. Určite nie len mne bolo jasné, že dlho neostane iba pri slovných potýčkach. Doma, kde strávili zimu aj rodičia, som sa nezdržal príliš dlho. Po pár dňoch oddychu ma už kôň niesol stále ešte zmrznutými cestami hľadať Žigmunda. Ponechal som si toho, čo mi darovali v litovskom tábore, ale jeho kopytá opatril v Ľubovni kováč podkovami z ostrými hrotmi. Dostal aj nový postroj vrátane sedla. Jeho pôvodná výbava vyzerala až príliš orientálne a tým spôsobom vzbudzovala pozornosť. Tej som sa snažil z pochopiteľných dôvodov vyhnúť. Keďže môj meč, zdedený po mojom predchodcovi, nebohom Imrichovi, zostal v Budíne, na opasok som si zavesil široký tesák, ktorý mi daroval otcov sluha Vavrinec. „Bude ti viac užitočný ako mne,“ povedal, keď ho vybaľoval s tukom nasiaknutého plátna. „Chcú tu zo mňa spraviť sedliaka,“ posťažoval si ostrieľaný bojovník, ktorý sa za tých pár rokov, čo som ho nevidel, zmenil na starca. Napokon, podobne ako môj otec.
VÝZNAMNÉ POSOLSTVO
Žigmunda som nenašiel, ale aj tak mi prialo šťastie, pretože po pár dňoch mi cestu skrížil neveľký vojenský oddiel vedený Janušom, sluhom Stibora zo Stiboric. Aj keď od nášho krátkeho stretnutia ubehol takmer rok, stále si ma pamätal. „Jeho výsosť je v Olomouci, kde sa snaží získať pomoc svojich bratrancov, moravských markgrófov Prokopa a Jošta,“ prezradil mi pri krčahu horúceho piva s medom, ktoré sme popíjali v pocestnom hostinci, kde som spolu s vojakmi strávil noc. To či je s ním aj jeho pán, mi nevedel, alebo možno skôr nechcel prezradiť. Príjemné teplo, šíriace sa od otvoreného ohniska a ďalší dopitý pohár mu predsa len rozviazal jazyk. „V lete vyrazíme na Budín a bude svadba! Nech žije ženích a nevesta!“ so zdvihnutým pohárom v ruke a trocha neposlušným jazykom predniesol prípitok. Nemusel som sa ani viac vyzvedať, aby mi bolo jasné, že Žigmund začína napĺňať svoj plán, do ktorého ma zasvätil pred rokom v Ľubovni. Určite som nevypil toľko ako môj spoločník, ale výsledok bol pre oboch rovnaký – opili sme sa pod obraz Boží. Keď som sa na druhý deň ako tak dostal z delíria a jeho dôsledkov, zdalo sa mi akoby sa mozog vyčistil od množstva zbytočností a začal pracovať lepšie. Je to - ako keď ostrým nožom zoškrabete z popísaného pergamenu nezmyselný text a na vybielený povrch začnete písať nové riadky. Ale tak ako vravím, minimálne jeden deň si musí hlava na uprataný mozog zvykať. Odrazu som všetko videl v ostrejších kontúrach. Bolo jasné, že Žigmund má iné priority ako zachraňovať svoju budúcu švagrinú od nežiaduceho ženícha. Zdalo sa mi vhodné, aby som ho o tom, čo sa deje v Poľsku informoval. Vojaci mi zohnali pergamen, atrament a brko. Jednoduchšie a kvôli utajeniu aj rozumnejšie by bolo odovzdať správu ústne po poslovi, ktorého vypraví na cestu Januš. No veľmi som im neveril. Čo ak poslovi najbližšia pitka úplne vymaže pamäť a do Olomouca dorazí s niečím úplne iným. Zvykne sa to stať tým, ktorí alkoholom čistia mozog až príliš často. Preto som všetko napísal tak, ako mi to vyrozprával františkán Wolfram.
OTÁZNA BUDÚCNOSŤ
Myslím, že pre Žigmunda to bola veľmi dôležitá informácia, pretože s českým a moravským vojskom vtrhol do Uhorska už na jar, teda hneď po tom, ako si prečítal moju správu. A nečudo, pretože ak sa manželom Hedvigy stane Jagello, ten si môže časom bez zábran robiť nárok aj na Uhorský trón. Stačí, keď Mária nečakane zomrie - čo nie je až tak ťažké zariadiť. Napokon, jeho obavy sa ukázali opodstatnené o pár rokov neskôr, ale to už bol riadne pomazaným uhorským kráľom a Jagello vtedy iba skúšal - pokiaľ mu bude dovolené zájsť. Preto sa Žigmund ponáhľal, aby čo najskôr, so silným vojskom za chrbtom, presvedčil kráľovnú matku Alžbetu, že lepší ženích ako on neexistuje. No a mne moja uprataná hlava zadala nový cieľ. Stala sa ním Viedeň, kde mal svoje sídlo Viliam Rakúsky, stále ešte právoplatný snúbenec poľskej kráľovnej.
(Pokračovanie v ĽN č. 32).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 31, 11. september 2024).
Comentários