top of page
Writer's pictureRedakcia ĽN

XX. pokračovanie seriálu Žigmundov pisár - dozvuky stredoveku: Zlé znamenia

Žigmund a Mária z Anjou sa stali manželmi v Budíne 1. novembra 1385. Cirkev si vtedy pripomínala Sviatok všetkých svätých, napokon ako každý rok. Dnes, s odstupom času, keď už poznám to, čo malo nasledovať, by som si určite tento deň za svadobný nezvolil. Veď takmer všetci svätci, ktorých si vtedy uctievame, získali gloriolu spolu s palmovým listom mučeníckej smrti. A keďže ozdobou mučeníkov je utrpenie, nemusí to byť dobrým znamením na začiatku čohokoľvek. A veru ani nebolo.


Aj keď som začal pochmúrne, v spomínaný deň na smútok nikto ani nepomyslel. Víno tieklo potokom a veselosť temperamentných Maďarov strhla so sebou aj ženícha a nevestu. Možno si poviete, že tak vysoko postaveným ľuďom pristane skôr póza strnulých mramorových sôch, lenže počínanie novomanželov určite ospravedlní ich vek. On mal osemnásť rokov a ona iba šestnásť. Obidvaja boli krásni, mladí a určite aj šťastní. Priznávam, že aj ja som sa nadmieru uvoľnil a nejedna pôvabná šľachtická dcéra mi nestačila v tanci. Samého ma to prekvapilo, pretože naničhodné poskakovanie do taktov hudby považujem za zbytočné plytvanie síl, ktoré viem určite využiť zmysluplnejšie. K zábave by sa určite pridala aj škodoradosť, keby sme tušili, že v tom istom čase Alžbetini vyslanci v Paríži dohadovali posledné detaily manželskej zmluvy. Nechcel by som byť v ich koži, keď sa dozvedeli, že už Ľudovítovi Orleánskemu nemajú koho ponúknuť.


ZVLÁŠTNE JAVY

Dobrá nálada nám nevydržala dlho. Z juhu krajiny prichádzali zlé zvesti. Po tom, čo sa v prímorskom meste Senj vylodil neapolský kráľ Karol zvaný Malý, kde na neho čakalo vojsko celej dalmátskej šľachty, pokračoval cez Zadar smerom na sever k hlavnému mestu. Mal tu silnú podporu, pretože v časoch panovania Ľudovíta Veľkého bol chorvátskym a slavónskym bánom. Už som spomínal, že ako jediný žijúci mužský potomok z rodiny Anjuovcov mal tiež nárok na svätoštefanskú korunu. Hoc nebol prvým v poradí, jeho prívrženci ho presvedčili, že iba on je predurčený zasadnúť na trón, a tak zachrániť Uhorsko. To čo sa stalo predtým, než Karol prišiel do Budína, poznám iba z rozprávania a aj to nie od očitého svedka. Počul som teda príbeh, ktorý prešiel ústami viacerých rozprávačov. Zo skúseností viem, že každý z nich, hoc nevedomky, k nemu niečo pridal, alebo naopak niektoré detaily vynechal. Takže než sa tieto informácie dostali ku mne, mohli byť od skutočnosti dosť vzdialené. Ale, ak to spojím s tým, čo som videl na vlastné oči, pokúsim sa smutný osud, hádam najkratšie vládnuceho uhorského kráľa Karola II., popísať čo najdôveryhodnejšie. Možno ma budete pokladať za poverčivého, ale tomu, čo sa nakoniec stalo, predchádzali zvláštne javy. Som presvedčený, že prvým znamením jeho nešťastnej vlády bolo zrútenie veže kostola Panny Márie na budinskom hrade. Asi v tom čase sa za ním vydalo posolstvo do Neapola.

Musím zdôrazniť, že na prvej audiencii neurobili uhorskí páni na Karola zvlášť veľký dojem. Podporovaný svojou manželkou ich chcel zo svojho paláca slušne vypoklonkovať. Ale keď mu sľúbili vojenskú pomoc aj v boji proti nepriateľom v Taliansku, začal ich ponuku brať vážne. Po neľahkých úvahách a proti manželkinej vôli sa rozhodol vycestovať. Najprv chcel so sebou vziať aj svojho ešte nedospelého syna, aby už rovno jemu nasadili Uhry na hlavu korunu. No, nakoniec ustúpil plaču a prosbám svojej ženy a na plavbu cez more sa vydal sám. A ja dodávam, že tým ušetril synov život.


ZBABELÝ ÚTEK

„Odchádzam so Žigmundom,“ oznámil mi krátko po svadbe Mikuláš Horváth. „Preukázal by si mi veľkú službu, keby si zostal v mojom dome ako správca a zároveň môj zástupca,“ povedal to veľmi rafinovane, čo potvrdzovalo, že ma veľmi dobre pozná. Keby mi to dal príkazom, vzpriečil by som sa tomu, pretože opätovný pobyt v pivnici ma veľmi nelákal. Lenže prosbu neviem odmietnuť, a tak som zostal.

Žigmund nebol hlupák, a preto rýchlo pochopil, že proti vojsku, ktoré tiahne s Karolom Malým do Budína, nič nezmôže. Dohodol sa so svojou svokrou a pripravili na blížiaceho sa protivníka lesť. On sám si vybral v tejto hre úlohu zbabelca, ktorý bez boja ujde, len aby si zachránil vlastný život. V panike zanechá všetko napospas nepriateľovi, vrátane vlastnej manželky. Tá spolu s matkou prijala rolu týranej, ale konečne oslobodenej ženy. Pravda Máriin scenár sa zúžil na krátke odpovede a vďačné úsmevy. Hlavnú úlohu v tejto tragikomédii hrala jej matka Alžbeta, od ktorej by sa mohol učiť úlisnosti ktorýkoľvek had.


PREHLIADOL ALŽBETINE INTRIGY

Takže, ako som už spomínal, Žigmund spolu so svojimi najvernejšími opustil Budín. Pridal sa k nim aj Mikuláš Horváth, pretože veľa dalmátskych šľachticov sprevádzajúcich „kráľa osloboditeľa“ ho pokladalo za zradcu. Mňa nikto z nich nepoznal, a keďže aj Alžbeta sa zaručila za moju bezpečnosť, ostal som v hlavnom meste. Vďaka tomu, že mojou hlavnou úlohou bolo zbierať informácie a posielať ich Žigmundovi, viem presne popísať udalosti, ktoré sa vtedy stali. Krátko po tom, ako vstúpil Karol Malý do Budína, sa od východu prihnali čierne mraky, na aké sa nepamätali ani najdlhšie žijúci ľudia. Tie okrem hustého dažďa priniesli aj silný vietor, ktorý tri dni pustošil krajinu. Nejeden palác, či obyčajný dom prišiel v tej smršti o strechu. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte, keď si na to spomeniem. Nebesá poslali na zem ďalšie znamenie, ktoré malo Karola odradiť od jeho plánu. Lenže on toto varovanie prehliadol a dokonca nechal presvedčiť Alžbetou, že celé Uhorsko mu leží pri nohách, čoby osloboditeľovi. Zabudol na ostražitosť a kráľovnám spolu s ich ľuďmi ponechal voľnosť, akú mali pred jeho príchodom. Vo svojom opojení rýchleho víťazstva prehliadol Alžbetine intrigy a možno si vo svojej naivite naozaj myslel, že sa mu kráľovné vydali na milosť. Asi sa divíte, prečo tak falošnej žene veril Žigmund, hoc ešte nedávno boli úhlavnými nepriateľmi. On totiž vedel, že je zahnaná do kúta a iné východisko, aké jej ponúkol on, už nemá. Keď sa Karol stane kráľom, hra sa skončí. Len čo mu arcibiskup položí na hlavu korunu, začne kúsok po kúsku na seba preberať neobmedzenú moc. Potom môže Alžbeta spolu s dcérou hovoriť o šťastí, keď dožijú svoj život za múrmi niektorého z kláštorov. Naopak, keď zvíťazí Žigmund, bude aj naďalej matkou kráľovnej, čím si udrží aspoň aký-taký vplyv. No teraz, aby svojho soka prelstila, musela hrať čo najpresvedčivejšie úlohu zúfalej ženy. Omotávajúc si ho okolo prsta, zašla tak ďaleko, že mu vraj povedala tieto slová: „Pyšné Uhorsko, neskrotný národ nemôže spravovať ženská ruka. Ujmi sa teda kráľovstva svojich predkov. Tebe pripadne vladárske žezlo, riaď sa teda podľa svojej vôle.“ Nebol som pritom, ale určite sa to nezaobišlo bez svedkov, pretože skôr než zapadlo slnko, sa mestom rozniesla správa o odstúpení kráľovnej Márii.


ROZTRHLA SA CTENÁ ZÁSTAVA!

Už na druhý deň cválal Karol Malý, sprevádzaný nadšeným davom ľudí do Stoličného Belehradu, aby sa tam nechal korunovať uhorským kráľom. K sprievodu som sa pridal aj ja a pár chlapov, ktorých mi zveril Mikuláš. Boli sme viac zvedaví, než nadšení. Budúci kráľ zrejme uveril vo svoju výnimočnosť a Božiu vyvolenosť, pretože úplne zabudol na ostražitosť. Keby som mu chcel siahnuť na život, nebolo k tomu treba zvlášť premyslený plán. Ale zatiaľ sa naozaj nemusel ničoho obávať, pretože aj stúpenci kráľovien uverili v lepšie časy.

Korunovácia prebehla podľa starých obyčajov a musím povedať, že sa až tak nelíšila od toho, čo som videl v Krakove, keď sa poľskou kráľovnou stála Hedviga. Po predpísaných ceremóniách bolo zvykom, aby sa nový kráľ ukázal svojim poddaným stojacim na nádvorí pred katedrálou. Keď vychádzal hlavným vchodom von, sprevádzal ho vlajkonosič s posvätnou zástavou pochádzajúcou ešte z čias svätého Štefana. Tá sa zachytila o krídlo dverí a roztrhla vo dvoje. Na chvíľu akoby zastal čas! Toto znamenie už nezostalo bez povšimnutia, aj keď Karol by najradšej sám seba presvedčil, že sa nič zvláštne nestalo. Bolo to síce jeho prianím, no, žiaľ, nie pravdou. Od tejto chvíle nadšenie citeľne upadlo a dav odrazu vytriezvel. Všetci, nového kráľa nevynímajúc, v obavách čakali, čo chcel Boh týmto nevídaným činom naznačiť.


Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková

Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č.33, 9. október 2024).

Kommentare


bottom of page