Vianočná atmosféra panujúca v kláštore ma donútila na chvíľu pretrhnúť niť spomienok a o niekoľko dekád predbehnúť mnou zaznamenávané udalosti. Doprajem tak na chvíľu oddych mojej mysli, pretože to, čo sa chystám popísať, sa stalo vzhľadom k predchádzajúcim pamätiam iba nedávno. Vďaka tomu to stále vidím v ostrých, dobre čitateľných kontúrach.
Vrátim sa do roku 1415, kedy ma povinnosti v službách cisára Žigmunda doviedli do prístavného mesta Calais. To leží na severozápade Francúzska, no patrí anglickému kráľovi, čomu zodpovedá aj tu žijúce obyvateľstvo. Teda francúzskou rečou sa tu, podobne ako v Anglicku, dorozumiete iba so vzdelanými či vyššie postavenými ľuďmi. Ostatní rozprávajú iba drsným jazykom ostrovanov a cudzia je im aj latinčina.
NEROVNÝ KRVAVÝ BOJ
V auguste 1415 cisár Žigmund opustil koncil v Kostnici a vydal sa so svojím sprievodom, v ktorom som bol aj ja, na vyše rok trvajúcu cestu po Európe. Jeho cieľom bolo donútiť vzdoropápeža Benedikta XIII. k abdikácii a sprostredkovať mier medzi Anglickom a Francúzskom. Svet sa už nemohol nečinne prizerať množstvu zbytočných obetí, ktorými Boh trestá súperiace strany za hriechy ich kráľov. O celej výprave sa v mojich pamätiach ešte zmienim, teraz však prejdem priamo k udalostiam, ktoré nebyť Vianoc, určite by som v mojom rozprávaní opomenul. Koncom októbra roku 1415 sa náš sprievod zastavil v juhofrancúzskom meste Perpignan. Tu nás zastihla správa o krvavej bitke pri dedine Azincourt. V nerovnom boji sa tam stretli Angličania s Francúzmi. Keď hovorím o strašnom krviprelievaní, tak mám na mysli hlavne francúzsku stranu, kde zomreli tisíce tých najlepších rytierov. Paradoxne práve oni boli v presile, keď bezhlavo zaútočili na hŕstku, a to hlavne neurodzených Angličanov. Viem si to živo predstaviť, pretože podobnú situáciu som zažil v nešťastnej bitke pri Nikopoli, ktorej prehru tiež zapríčinilo prehnané sebavedomie francúzskych rytierov. Je pre mňa nepochopiteľné, že im pýcha zatienila rozum natoľko, aby sa nedokázali poučiť z chýb minulosti. Veď od nepamäti vyhráva vojnu dobre organizovaná skupina, hoc aj slabších jednotlivcov nad individualitou tých najlepších bojovníkov. A preto scelené formácie lukostrelcov, čoby roľníkov a remeselníkov rozprášili výkvet tej najurodzenejšej francúzskej šľachty.
NEČAKANÝ POTOMOK
Odkedy sme sa dozvedeli o tejto strašnej bitke, mohli ubehnúť tak dva týždne, keď Žigmunda navštívila urodzená pani, patriaca zrejme k strednej francúzskej šľachte. Súdim tak podľa jej oblečenia a sprievodu. Spočiatku som tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, veď náš cisár a kráľ mal odjakživa slabosť na nežné pohlavie, a to neraz spôsobovalo aj komplikácie. Neprekvapilo by ma, keby táto dáma bola matkou nejakej peknej slečny, ktorá najnovšie padla Žigmundovi do oka. Ale všetko bolo inak a navyše sa to v nemalej miere malo dotknúť aj mňa. Už na druhý deň ma navštívil môj dávny priateľ zo študentských čias Benedikt z Makry, ktorý bol tiež v Žigmundovom sprievode. Chvíľu síce pobudol v jeho nemilosti, ostatne, podobne ako ja a Mikuláš Horváth, no teraz už znova zastával pozíciu uznávaného diplomata. „Môžem ťa požiadať, aby si ma sprevádzal do Calais?“ bola otázka, ktorú mi položil bez zbytočných rečí na úvod. Hneď som prikývol, aj keď som nepoznal účel našej misie. Pobyt v spoločnosti dvoranov ma totiž začínal nudiť a akákoľvek zmena bola pre mňa vykúpením. „Ideme vyslobodiť zo zajatia Žigmundovho brata,“ oznámil mi Benedikt, akoby išlo o každodennú rutinnú záležitosť. Musel som vyzerať riadne nechápavo, pretože aj taký suchár, akým bol môj priateľ, sa doširoka usmial. „Neboj sa, český kráľ Václav IV. to nie je,“ znova zvážnel a pokračoval, „Karol IV. asi nebol až takým svätcom, za akého sa vydával, pretože tu po sebe nechal ešte jedného syna, ktorého pri svojej poslednej návšteve Francúzska v roku 1378 uznal za svojho. A potvrdil to dokonca písmom a pečaťou.“ Listinám, ktoré predložila manželka nešťastníka, sa nedalo neveriť, a tak cisár poveril Benedikta neľahkou úlohou, aby sa tejto záležitosti ujal. Pred odchodom ma ešte Benedikt poučil: „Ideme tam ako vyslanci s poverením sprostredkovať stretnutie Žigmunda s anglickým kráľom. Záchrana jeho brata je tajnou úlohou, pretože nikto sa nesmie dozvedieť - čo je zač. Dúfajme, že ho Angličania považujú za priemerného šľachtica, čomu bude zodpovedať aj hodnota výkupného.“ Po chvíľke dodal, akoby sám pre seba, „medzi mŕtvymi ho nenašli, tak zostáva iba veriť, že to prežil. Počul som, že tá luza pozabíjala ako dobytok oveľa významnejších rytierov, a to aj napriek tomu, že im ponúkli svoju rukavicu.“
Podať v boji súperovi rukavicu znamenalo - oddať sa pod jeho ochranu s prísľubom zaplatenia výkupného. To vedel každý, a preto porušenie tohto nepísaného zvyku bolo považované za vrcholný prejav barbarstva.
CESTA ZA OSUDOM
Do Calais sme došli krátko pred Vianocami. Krajina už bola pokrytá snehom a lode v prístave začali omŕzať ľadom. Dočasný príbytok sme našli v hostinci dobrého mena, neďaleko hlavného námestia. Pravda, nebolo to tam lacné, ale naše výdavky platila novoobjavená švagriná nášho kráľa. Mali sme šťastie, pretože muž, po ktorom sme pátrali, bol zajatcom nejakého lukostrelca, ktorého meno mi nestálo ani za zapamätanie. Viem, že v jeho rodnej reči znamenalo niečo ako názov náradia, ale zabudol som akého. Už na prvý pohľad to bol neotesaný vidiečan bez najmenších náznakov bontónu. Našťastie, nemal ani tušenie, kto je jeho zajatcom. Dokonca som videl v jeho tvári prekvapenie, keď sme mu za neho bez zjednávania zaplatili sumu, ktorú vyriekol skôr ako žart, než aby naozaj veril, že ju dostane. Veď tomuto Francúzovi ušetril život, hlavne kvôli tomu, aby mu mal kto pomôcť niesť korisť pozostávajúcu z časti brnení a pár dobrých mečov. Všetko už stihol predať a nešťastníka sa tiež chystal zbaviť podobným spôsobom. Náš nový spoločník sa volal Guillaume, no jeho meno sa podstatne ľahšie vyslovuje než zaznamenáva písmom. Tak teda „Gióm“ bol v zúboženom stave, ale dobré ubytovanie a hlavne vynikajúca strava ho postavili na nohy. Nebol síce najmladší, aj keď stále mladší než ja, no jeho vytrénované telo bolo zrejme zvyknuté odolávať záťaži, nedostatku jedla a nepriazni počasia. Ale aj tak potreboval čas na oddych. Mal ho dostatok, pretože nám chvíľu trvalo dostať sa ku guvernérovi, ktorý tu zastupoval anglického kráľa. Dohodli sme s ním, že mesto na budúci rok otvorí svoje brány a s poctami príjme Žigmunda a jeho sprievod.
ZNÁMA PIESEŇ ZAREZONOVALA V SRDCI
Náš hostinec sa nachádzal neďaleko katedrály Matky Božej, tak sme sa tam všetci traja vybrali osláviť narodenie nášho Pána Ježiša Krista. Ale predtým, ako káže dobrý zvyk, každý každého obdaroval, pretože ako je známe, lakomec šetriaci počas Vianoc na svojom blížnom príde do konca nasledujúceho roku určite o časť majetku. A to ako uznáte, nechcel nikto z nás. Do katedrály sme prišli včas, a tak sa nám ušli miesta neďaleko hlavného oltára. Bol to povznášajúci pocit cítiť vôňu kadidla a znova po roku sa oddávať radosti, ktorá sa dá prežiť iba túto noc, kedy na svet prišiel Vykupiteľ. Kazateľovi som síce nič nerozumel, pretože rozprával neotesanou rečou ostrovanov, ale zvyšok prebiehal v latinčine, teda tak, ako to poznám. Na záver moju pozornosť upútala pieseň, ktorej slovám som nerozumel, ale melódia mi bola povedomá. „Good King Wenceslas look´d out on the Feast of Stephen, when the snow lay round about, deep, and even...“ Môj pohľad sa stretol s Benediktovým a takmer súčasne sme pokračovali v spievaní textu, nám tak dobre známeho zo štúdií v Prahe. „Svítil měsíc a byl mráz, pálil jako divý, a v tom spatři chudáka, jak tam sbírá dřívi...“ Bola to stará česká koleda „Dobrý král Václav...,“ ktorú som dovtedy nikde inde nepočul. Na to, ako sa dostala až tu, sa mi dostalo odpovede o pár mesiacov neskôr v Londýne. Do Anglicka ju priniesla v roku 1382 dcéra Karola IV. a jeho manželky Alžbety Pomoranskej, teda Žigmundova staršia sestra Anna. Za manželku si ju vzal tunajší panovník Richard II., a tak sa stala kráľovnou nielen jeho srdca, ale celej anglickej zeme. Žiaľ, v čase môjho pobytu už bola niekoľko rokov po smrti. Zomrela ešte v roku 1394 ako 28-ročná na mor. Vďaka jej láskavosti sa zapísala do pamäti svojich poddaných ako Good Queen Anne - teda dobrá kráľovná Anna.
No teraz je čas odložiť pero, pretože bratia už zvolávajú k štedrej večery. Po nej sa s radosťou pripojím k spoločným modlitbám, podvedome poprepletaných niťami spomienok. Viem, že v hlave mi bude znieť melódia onej koledy bez toho, aby som sa ju snažil vyloviť z hlbín mojej mysle. Vždy sa sama od seba vynorí, keď sa dym z kadidla, zvýraznený blikotajúcimi plamienkami sviec, plazí po klenbách chrámu, kde sa miesi s ozvenou prvých viet čítania z evanjelia svätého Lukáša o narodení Krista.
Pavol Mišenko
ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pokračovanie v ĽN č. 38).
Poznámka: Audio nahrávku s autorským čítaním príbehu nájdete na Youtube kanáli Pavol Misenko.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 37, 4. december 2024).
Comments